Webjournal Médiá


Mirka Ábelová: Ľudia, ktorí píšu, sú pošahaní


Zuzana Lobotková, 1.ročník mgr, 18. máj 2013 | Médiá


Mirka Ábelová – absolventka Katedry žurnalistiky, mediálne prepieraná postavička, redaktorka SRo a autorka poézie. Povedala nám, čo chystá, čo by zmenila a či je skôr poetkou alebo novinárkou.

 

Mirka, ako a kedy si sa dostala k poézii? V súčasnosti to asi nie je až tak bežný žáner.

Mne sa práveže v poslednom čase zdá, že každý píše poéziu alebo ju minimálne číta. Na internete a sociálnych sieťach sa stretávam s tým, že veľmi veľa ľudí píše. Otázka je, na akej úrovni. S poéziou som sa prvýkrát stretla v škole na hodinách literatúry. S tou mojou som sa zoznámila asi v pätnástich, keď som bola nešťastne zamilovaná. Potrebovala som to zo seba dostať von a cítila som sa ako veľký umelec. Ešte som sa stretla s poéziou u môjho otca, ktorý aj vydal takú zbierku v počte jeden kus. Páčilo sa mi, ako písal a možno to ma inšpirovalo.

 

Máš podobný štýl ako tvoj otec?

On tvrdí, že hej, ale mne sa to nezdá. Niekedy si zo mňa robí srandu, že ho vykrádam, ale to je náš interný humor.

 

Pamätáš si prvú básnickú zbierku, ktorá ti prešla rukami?

Najviac ma fascinovali beatnici. Mala som asi šestnásť rokov, keď sme ich preberali v škole. Ale skôr som čítala také tie klasické diela od Rúfusa, Heviera, ktoré mali rodičia v knižnici. Tie mnou ale nejako neotriasli. Že chcem písať, ma presvedčili až beatnici. Konkrétnu zbierku si nepamätám, no bolo to niečo od Ferlinghettiho. Možno Smutná nahá jazdkyňa.

 

Niektorí kritici alebo autori ťa aj prirovnávajú k beat-generation...

Kedysi ma to tešilo, dnes mi je to jedno, lebo už píšem rôznymi štýlmi. Slováci potrebujú mať všetko v škatuľke, aby všetko bolo usporiadané. Ja to nemám rada, no neprekáža mi to, viac by mi vadilo, keby ma prirovnávali k Rúfusovi, aj keď nič proti nemu.

 

Spomenula si, že tvoja prvá báseň bola o nešťastnej láske. Kam sa ďalej vyvíjali témy tvojich básní?

Donedávna som písala takmer len o vzťahoch. Vzťahy hýbu naším životom, a hlavne, keď sú zlé. Asi každý človek si prizná, že zlý vzťah vie zasiahnuť. O zlých veciach sa píše ľahšie ako o tých dobrých. Ja som mala zopár zlých vzťahov, tak som písala o nich. Ale mám aj iné témy a už si nemyslím, že môžem písať len keď som nešťastná. Teraz som šťastne zamilovaná, takže by som musela úplne prestať písať. Čo neplánujem. Snažím sa už pri písaní aj zabávať.

 

V rozhlase robíš spravodajstvo a vo voľnom čase píšeš poéziu. Ako sa ti darí „prepínať“ zo spravodajského uvažovania na to kreatívne?

Nejako si to neuvedomujem. Ono to ide v podstate prirodzene. Je to asi ako keď si lekár ide po práci zahrať futbal, tiež sa nemusí nejako „prepínať“ do športového módu. Občas mi v príspevku uletí poetickejší jazyk, ale to editori opravia. A spravodajské témy mi zase často neprenikajú do básne. Aj keď som v jednom texte pospájala výroky prezidenta. Ďalší je konceptuálna vec z bizarných tlačových správ. Ale nechcem písať o politike alebo práci.

 

Ty sama sa cítiš viac ako novinárka alebo ako autorka poézie?

To je dobrá otázka. Asi viac ako autorka poézie, ale neviem určite prečo. Novinárčina ma živí a platí mi účty.


Básnická zbierka Striptíz bola tvoja prvá samostatná zbierka. A hneď vyšla vo vydavateľstve Ikar. Ako si sa dostala do takého významného vydavateľstva?

Proste som si dohodla stretnutie s vydavateľkou, prišla som do vydavateľstva a doniesla rukopis. Ikar predtým spustil projekt Mám talent, kde ľudia dávali na internet svoje diela. Robili výber autorov, ktorý vyšiel pod názvom Sólo pre 9 hlasov, a ja som bola jednou z nich. Takže som potom nebola pre nich úplne človek z ulice.


Prečo si zvolila názov Striptíz?

Neviem. Chcela som tomu dať asi sedemslovný názov, ale to by nebolo bohviečo. Tak som si povedala, že bude jednoslovný. Kamarát Jožo Heriban mi povedal, nech dám názov Striptíz, lebo sa v básňach odhaľujem. Ale dnes by som ju takto nenazvala. Ale neviem ako. Už mám síce vymyslený názov pre druhú, ale pre tú prvú stále nie.

 

Venovala si túto zbierku nejakému špecifickému čitateľovi?

Áno. Venovala som ju všetkým, ktorí ma štvali, tešili, ľúbili, nenávideli, inšpirovali. Čiže skoro všetkým, ktorých som v živote stretla.

 

Odkiaľ si čerpala inšpiráciu pri písaní básní v tejto zbierke?

Zo vzťahov, mojich aj cudzích. Občas stačí nejaký detail, ktorý si človek všimne. Ten spustí túžbu niečo napísať. Sú tam aj básne o spoločnosti, pri ktorých som si všimla niečo, čo mnou vnútorne pohlo alebo vo mne zarezonovalo. Dnes si už robím srandu z avantgardných súčasných básnikov. Píšem o prezidentoch a veciach, ktoré sú zvláštne.

 

Aké boli ohlasy v tvojom okolí? Čo na zbierku povedala rodina? A kolegovia?

Moji priatelia boli z básní nadšení, alebo sa mi báli povedať, že sa im nepáčia. V širšom okolí bola aj kritika, dobré aj zlé recenzie. Časť literárnej obce bola z knižky zhrozená. Rodina zase zareagovala v pohode. Vedia, že píšem, veď aj prvú báseň som ukázala otcovi, ktorý mi povedal, že ju mám schovať do šuflíka a nikdy nevytiahnuť. Mama nie je nadšená z vulgarizmov, ale tie používam aj v reálnom živote, takže nebola v šoku. V práci to neriešili. Nemáme tu veľkých milovníkov poézie. Vedia o tom, a tam to končí.


Stretávajú sa básne tematicky? Alebo niekam zbierka graduje?

Graficky sme to neodčleňovali, no prvú časť tvoria básne o vzťahoch. Tie sa stretávajú v tom, že sú dosť martýrske. Dnes sa už nad tým usmievam, lebo to vyzeralo, ako keby mi tí chlapi stále ubližovali. Trochu príliš som sa ľutovala a dnes by som tam veľa básní ani nedala. Vzťahové sa teda stretávajú v moje ubolenosti a tie spoločenské asi v ničom.


Aký najkrajší kompliment dostal Striptíz? Od blízkych alebo od kritikov...

Našla som tie najkrajšie. „Ani Ferlinghetii, ani Bukowski, proste neopakovateľná Mirka Abélová úsmevno-smutná, s pointami ako hrom.“ Úplne najlepší kompliment mi napísal otec ako báseň, ale tú si nechám pre seba. Zatiaľ. A tretí je ten, že moje texty si niektoré decká na VŠMÚ vybrali a urobili z nich také poeticko-herecké pásmo, ďalšie ich zase recitujú na Hviezdoslavovom Kubíne. Je to strašne fajn a človeka vždy potešia takéto veci.

 

Viem, že nemáš rada škatuľkovanie, no kam by si ty sama zaradila svoju tvorbu?

Básne, ktoré sú v Striptíze a tie, ktoré vyhrali Básne, sú odlišné. To je ten beat vs. experiment. Miroslavu Ábelovú definuje osobnostná rozpoltenosť. Prvá polovica jej ja sa zameriava na vzťahové témy, ktoré podáva spôsobom požičaným od Bukowskeho, Ferlinghettiho a jeho kamošov. Druhé ja si robí „prdel“ z Michala Rehúša, Michala Habaja, Petra Šuleja, Vlada Šimeka a ďalších fešákov slovenskej poézie. Tieto dve egá sa stretávajú v bode, kedy si píšem čo chcem a zabávam sa na tom. Pekne hlúpa definícia, čo?

 

Kto sú tvoji obľúbení autori poézie? Či už slovenskí alebo svetoví.

Mám rada Egona Bondyho, Charlesa Bukowskeho, Hraběho. Básne Jima Morrisona, aj keď ho všetci berú hlavne ako speváka The Doors. Sú mi blízki spôsobom, akým sa vyjadrovali, zobrazovali detaily, veci ktoré zažívali. Nie sú umelo vzletní, skôr ťahajú človeka na zem do tvrdej reality. Jim týmto spôsobom nepísal, ale je to moja detská láska.

 

Povedala si, že dnes je poézie populárnejšia. Myslíš si, že zažíva renesanciu?

To neviem povedať. V posledných dvoch rokoch vyšlo viac kníh poézie. Aj to, že Ikar vydal moju zbierku, je menší zázrak. V istom slova zmysle by sa to teda dalo tak chápať. Ale podľa mňa, ľudia stále píšu, možno o tom nebolo tak vedieť, lebo neboli sociálne siete. Ale možno som tak obklopená ľuďmi, ktorí píšu, takže mám skreslené vnímanie. V mojom okolí poézia žije.

 

Kde sú súčasné trendy?

Neviem, kde sú trendy. Mne vo všeobecnosti trendy lezú na nervy. Mnoho súčasných autorov píše nezrozumiteľným spôsobom, ktorý veľa ľudí od poézie odrádza. Buď sú príliš vzletní, ako keby vykrádali Rúfusa, alebo príliš nezrozumiteľní. Ja som často považovaná za literárny mainstream a ľudia aspoň chápu, čo chcem povedať. Nepáčia sa mi ani bezpohlavné básne, z ktorých necítiš nijakú emóciu.

 

Čo pre teba znamená poézia? Oddych alebo naopak vybitie energie?

Poézia mi berie energiu, ničí mi život a spôsobuje veľa trápenia. Asi mám masochistické sklony, lebo ju mám rada. V jednom rozhovore som povedala, že je to muž, ktorého milujem, žena, ktorú nenávidím a rodič, ktorý sa o mňa stará. Je to proste súčasť môjho života.

 

Ako by vyzeral tvoj život bez poézie?

Asi by som zbierala známky, alebo chodila chytať motýle. Nie, asi by som sa venovala próze. Mne sa veľmi páčia slová a písmená. A keď dávajú význam, tak to je úplne super.


Vraj chystáš aj román.

Píšem dva. Ale nemám na ne čas. Báseň je krátka, vychrlíš ju, dá sa písať medzi dvomi tlačovkami. Ale román je kontinuálna robota, nad ktorou musíš sedieť. Ja robím toľko vecí naraz, že som sa neprinútila si nad to sadnúť. Ešte nejako vo mne buble. Alebo som lenivá.

 

Kedy sa naň asi môžeme tešiť?

To netuším. Asi keď presvedčíte môjho zamestnávateľa, aby mi dal na pol roka platené voľno. (smiech)

 

Takže sa skôr dočkáme druhej knihy poézie?

Jasné, na nej pracujem. Len si musím utriediť v hlave, ako chcem, aby vyzerala a učesať texty.

 

V čom bude iná ako Striptíz?

Bude tam viac textov mimo vzťahov, texty, kde si zo seba robím srandu. A zvažujem, ako bude kniha vyzerať, či tam budú fotky, kresby, alebo či to bude komiks. Ale dôležitejší je obsah, a tým bude iná. Tak sa nechajte prekvapiť. Vyjde buď ešte tento rok alebo na začiatku budúceho roka.


Počula som, že sa chystáš vydať Striptíz aj vo francúzštine. Je to pravda?

Ja sa nechystám, ale oslovil ma prekladateľ, s ktorým sa mám stretnúť. Je to mladý francúzsky doktorand, ktorý žije na Slovensku. Knižka sa mu páčila a chcel by ju preložiť. Neviem, či má dohodnutého vydavateľa alebo ho ešte len bude hľadať. To zistím. Ale môj cieľ je vydať ju v angličtine. Prekladá sa a chcem, aby mi ju vydal Ferlinghetti vo svojom vydavateľstve.

 

Čo by si poradila začínajúcim autorom?

Nech si dajú poradiť. Tiež by nemali písať rýmované veci, ak dokonale neovládajú písanie rýmov, lebo to väčšinou končí zle. Mali by si naštudovať, čo je to klišé, gramatický rým. A nech nevykrádajú texty iných autorov. Čo sa mi prihodilo pri mojich básňach.

 

Niekto ťa vykrádal?

Jedno dievča vyhralo asi druhé miesto v súťaži, ktorú ja som pred pár rokmi vyhrala. Môj priateľ robí grafika časopisu, kde mali jej básne vyjsť, tak ma na to upozornil. Keď som videla kompletne vykradnutý text, zavolala som šéfovi časopisu, ktorý je v porote súťaže. On kontaktoval to dievča, ja som si na ňu našla kontakt tiež. Napísala som jej nahnevaný mail, na čo stiahla básne a verejne sa ospravedlnila. Možno to bolo kruté, možno to neurobila zámerne, ale tak aj tak si na takéto veci treba dávať pozor. To, že to možno neurobila zámerne, ale to mi napadlo až potom. Skontaktovalo sa totiž so mnou jedno dievča, ktoré číta moje diela a píše vlastné. A jej básne zase pripomínali tie moje. Lenže mala šťastie, že to dopredu napísala, že číta moju knižku každý deň a mala som dobrú náladu. Poradila som jej v textoch, ktoré sú fajn. Tie príliš rovnaké veci prerobila A ona počúva.

 

Bežne ťa takto kontaktujú mladí autori?

Dosť často. Niektorí ma hnevajú, lebo strávim nad ich textami hodiny, aby som im poradila. A oni mi potom napíšu, že na svojich básňach nič nechcú meniť. Vtedy sa naštvem a poviem si, že už nikomu nebudem radiť. Potom sa zjaví prípad ako toto dievča, a poviem si, že je to super. Ale ja sa necítim ako človek, ktorý by im mohol radiť, lebo sa sama mám ešte veľa čo učiť. Ale to, čo viem, im poradím rada. Je to však zodpovednosť.


Ty si dávaš od niekoho radiť?

Mám kamaráta, je to básnik Vlado Šimek. My si občas robíme zle v literárnej sfére. Ale jeho názor si veľmi vážim, aj keď ho nie vždy zoberiem. Básne posielam aj otcovi, od toho si tiež dám niekedy poradiť, niekedy nie. Ale z literárneho hľadiska je moja spriaznená duša Vlado, s ktorým sa viem pohádať o textoch. Niekedy to človek potrebuje.

 

Tvoria slovenskí autori poézie nejakú zomknutú komunitu?

Slovenskí autori poézie tvoria viacero komunít, ktoré sa navzájom nenávidia a urážajú. Aj v rámci tej vlastnej komunity sa občas urážajú. Ak mám byť úprimná, nemám rada spoločnosť básnikov. Lezú mi na nervy, sú otravní. Mám rada jedného, dvoch. A vlastne všeobecne spisovatelia mi lezú na nervy. Normálni ľudia, ktorí nepíšu, sú omnoho viac v pohode, aj keď to tiež asi nie sú úplne normálni ľudia, všakže. Na druhej strane ale, kto vôbec normálny je? Každému nejako hrabe. Ale ľuďom, ktorí nepíšu, hrabe nejako inak, tak sympaticky. Tí, čo píšu sú nejakým spôsobom „pošahaní“ a dosť mi lezú na nervy.

 

Poetka a novinárka Miroslava Ábelová sa narodila 31.1.1985 v Bojniciach. Vyrastala v Prievidzi, no neskôr sa presťahovala do Bratislavy, kde na Univerzite Komenského vyštudovala žurnalistiku. Debutovala v kolektívnej zbierke Sólo pre 9 hlasov, ktorú vydal Ikar v roku 2011. V júni 2011 vydala svoju prvú sólo zbierku Striptíz. V súčasnosti pracuje ako redaktorka domáceho spravodajstva v SRo. V roku 2012 sa stala víťazkou súťaže BÁSNE 2012 Asseco Solutions za cyklus Niečo originálne.

 

Foto: Archív Miroslava Ábelová




pošli na vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk

Diskusia k príspevku

Miroslava Ábelová | 3. jún 2013, 12:35

Velmi zaujimava prax, ze sa studenti zurnalistiky neriadia beznymi pravidlami. Autorke som poslala opraveny autorizovany rozhovor, ale akosi sa jej nechcelo zmeny zapracovat. Skoda.


Meno:
E-mail:
Komentár:



        

© 2012, študenti Katedry žurnalistiky FiF UK (redakcia). ISSN 1338-3280.