Komenského zbierka hračiek deťom z Tanzánie


Oslavy 90. výročia založenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Filozofická fakulta UK oslávila deväťdesiatku

Oslavy 90. výročia FiF UK prišla podporiť aj premiérka Iveta Radičová

Večerný program Dies Academicus

Akademické fórum z osláv 90. výročia FiF UK prinieslo sériu prednášok

Médiá

Kto vlastní televízie v Rusku

Viktor Serebryakov, 2. ročník mgr, 25. január 2012

Parlamentné voľby, ktoré sa v Rusku uskutočnili 4. decembra, znovu otvorili otázku objektívnosti ruských médií. Otázky vyvolávali útoky na weby opozičných médií, spôsob informovania o ich priebehu, ale hlavne to, že sa do ich vysielania takmer nedostali informácie o tisícoch protestujúcich.

 

Výsledky a spôsob podávania informácií verejnosti kritizovali nielen zahraniční pozorovatelia a politici, ale aj ruskí žurnalisti. Známy novinár a moderátor Leonid Parfyonov vyzval vlastníkov televízií, aby opozícia dostala v médiách priestor, ktorý by zodpovedal jej preferenciám, redaktor rádia Kommersant FM zase odkázal televíznym redaktorom, aby "zahodili svoje prestížne ocenenia", ktoré dostali v kategórii za najlepšie informačné programy.

 

Je nespochybniteľné, že súčasný vládny tandem Putina a Medvedeva má prakticky neobmedzený vplyv na obsah vysielania. Tváre oboch politikov sa objavujú vo vysielaní každý deň a tvoria pevnú kostru domáceho spravodajstva, kým opoziční politici, dokonca aj tí, ktorí sú zastúpení v parlamente, sa v obraze sotva mihnú raz za týždeň. Kde sa berie táto moc? A prečo je také dôležité kontrolovať práve televízne vysielanie?

 

Sto miliónov divákov denne

 

Vysvetlenie tejto situácie je pomerne jednoduché, ak sa pozrieme na štruktúru ruského televízneho trhu.

 

Štatistiky ukazujú, že televíziu v Rusku sleduje denne približne 97 miliónov obyvateľov a 114 miliónov priznáva, že je pre nich televízia jedným z hlavných zdrojov politických informácií. Tak ako v iných krajinách východného bloku, aj v Rusku do pádu komunistického režimu bolo televízne vysielanie výlučne v rukách štátu. Súkromní vlastníci sa objavili až v 90. rokoch – najskôr to bola skupina Media Most Vladimíra Gusinského, ktorá združovala televízie NTV a TNT, neskôr sa k nej pridal magnát Boris Berezovský, ktorý získal významný podiel vo vznikajúcich televíziách ORT a TV6. Štát si ponechal iba sieť televíznych okruhov RTR.

 

Prerozdelenie médií

Tento zdanlivý pocit prirodzeného rozdelenia médií medzi štátom a súkromníkmi sa však narušil už po niekoľkých rokoch. Už v roku 2000 Gusinský skončil vo väzení a jeho Media Most vo vlastníctve Gazpromu. Berezovský bol zase nútený predať svoj podiel v ORT vtedy ešte málo známemu miliardárovi Romanovi Abramovičovi. Práve tieto rýchle a vtedy malo povšimnuté zmeny znamenali prechod televízií pod opätovný vplyv Kremľa. Doktrína Putina o médiách, prijatá v Rusku v roku 2001, bola už len logickým pokračovaním štátu na ceste k ďalším, menším médiám.

 

Dnes štát vlastní televíznu sieť, ktorá pod logom RTR vysiela štyri celoštátne okruhy. Do nej pritom patrí ešte ďalších 89 regionálnych televízií. Podiel Romana Abramoviča na ORT, ktoré sa pretransformovalo na 1-Kanal, sa presunul do vlastníctva štátu, ktorý má tak 51 percent akcií najsledovanejšej televízie na trhu. Významné televízie TNT, NTV a NTV+ vedie Gazprom, v ktorom má štát rozhodujúci podiel akcií. Na trhu sa navyše objavil predtým neznámy podnikateľ Jurij Kovaľčuk. Do jeho portfólia okrem niekoľkých novín patria ďalšie podiely v NTV, TNT, REN TV, 1-Kanal a STS. Kovaľčuk však nie je len novodobým mediálnym magnátom, ale aj osobným priateľom premiéra a kandidáta na prezidentský post – Vladimira Putina.

 

Naivné očakávania

Zhrnuté a podčiarknuté v číslach, trojica štát – Gazprom – Kovaľčuk vlastní v súčasnosti televízie, ktorých súhrnná sledovanosť na ruskom trhu dosahuje viac ako 75 percent. S takýmto podielom je preto celkom jednoduché akúkoľvek tému vytvoriť, ako aj predstierať, že vôbec neexistuje.

 

Preto očakávania, že v ruských médiách dôjde k nečakanému prevratu, vedenému svedomitými televíznymi redaktormi, sú prinajmenšom naivné. Aby sa do povedomia širokej verejnosti dostali nové názory, bolo by totiž nevyhnutné ovládať aspoň už spomínanú polovicu priestoru zodpovedajúcu preferenciám. Dnes to tak nie je. V dobe, kedy médiá vyhrávajú vojny, je preto opozícia odsúdená ťahať naďalej za kratší koniec.

 

Foto: www.vesti.ru 

Pošli do vybrali.sme.sk

Meno:
E-mail:
Komentár: