Zakázané ovocie

Petra Mikulcová, 2. ročník bc, 8. január 2012

Vykukla spoza okna a zahľadela sa do diaľky. V Paríži, na bulvár Champs – Élysées, sa už zniesol súmrak a ona si uvedomila, že by sa mala vrátiť. Vrátiť sa k mužovi a deťom a plniť obraz šťastnej rodiny. Na čele s ňou.

Pozbierala si všetky svoje porozhadzované kusy oblečenia, vlasy si stiahla do chvosta, upravila si make-up a hrdo vztýčila hlavu. Nezabudla sa pozrieť na ženu, ktorá sa odrážala v zrkadle. Pohľad do zrkadla ju aj tentoraz zaskočil. Nechápala, ako je možné, že sa jej krása stratí vždy, keď sa blíži návrat do „skutočnej reality“. V zrkadle sa odrážala žena s krásnymi črtami, symetrickou tvárou, s hustou blond hrivou a zelenými očami. Tieto veci sa nikdy nezmenili, no výraz v tvári bol zakaždým iný. Dnes sa na svet jej zelené oči pozerali utrápene. Pohľad mala hlboký a zastretý ako studňa so zakalenou vodou. A presne tak nejako sa aj cítila. Plná pochybností, klamstiev, špiny nahromadenej v jej živote a vnútri nej samej. No zároveň sa cítila bezbranná ako bábka. Každý si s ňou robil čo chcel a keď si majiteľ bábky konečne zobral dovolenku, ona sa mohla rozhodnúť, čo chce robiť. Na základe svojho vlastného rozhodnutia a nie rozhodnutia niekoho iného.

„Netráp sa, láska. Spolu to zvládneme,“ objal ju a pobozkal na šiju. Ustarane ho pohladkala po tvári a pobozkala ho s takou nástojčivosťou, ako by táto chvíľa mala byť ich posledná. „Už musím ísť, o týždeň prídem v rovnakom čase.“ Nedala mu možnosť čokoľvek povedať, bála sa, že by sa rozplakala a nedokázala by odísť. Rýchlo sa otočila a rozbehla sa dolu schodmi.

Cesta na bulvár Champs – Élysées z Rue de l’Arbre-Sec trvala veľmi dlho. Rozhodla sa zobrať si taxík. Ale až keď bude dostatočne ďaleko od tejto ulice. Kabát si silnejšie pritiahla k telu a vybrala sa vpred.

„Ahoj maličká,“ pohladkala malé dievčatko po vlasoch. Malá k nej vystrela rúčky a ona si ju zobrala na ruky. Išla do kuchyne. Za stolom sedel netrpezlivo jej manžel. Vedela, že bude zúriť, meškanie sa v jej rodine netoleruje. Vrhol na ňu nazlostený výraz, dopil kávu a oznámil jej, že o 15 minút vyrážajú.

Mala čo robiť, aby sa za tých pár minút vzchopila a uvedomila si, že toto je jej úloha. Reprezentovať svojho muža na honosných spoločenských akciách. Takto to mala vštepené už od malička a za tých osem rokov, čo sa hrala po boku tohto muža na dámu a na veselú a vnímavú partnerku, jej ani nič iné neostávalo. Nechcela sa priečiť, pretože vedela, že to nemá zmysel. A aj preto, lebo hoci sa navonok tvárila ako silná žena, nebola si istá, či by bola schopná niekedy odísť a zmeniť svoj život.

Presne o týždeň sa ponáhľala na ulicu Rue de l’Arbre-Sec. Nedočkavo odomkla dvere. Za nimi ju už čakal on. Ako vždy, s veselým chlapčenským úsmevom na tvári. Padla mu do náručia a rozplakala sa. Plakala, aby z nej opadlo všetko napätie, všetky starosti a bolesť. Ako rada by zotrvala v tomto náručí naveky!

Povedala mu, že už nevládze. Povedala mu, že nechce svojho muža už nikdy vidieť. Povedala mu, že chce byť len s ním, niekde ďaleko... V tej chvíli by bola ochotná opustiť celý svoj doterajší život, vzdať sa luxusu, peňazí a krásnych vecí. Len pri jedinom váhala, pri deťoch. Nechcela o ne prísť. Preto vymysleli plán. O týždeň mali odletieť do Londýna. Ona, on a jej deti.

Celý týždeň bola napätá, no šťastná. Cítila sa plná síl a odrátavala dni a hodiny do odchodu. Deťom ešte nič nepovedala, povie im to až dnes, keď vyzdvihne malú zo škôlky a syna zo školy. Dnes... Nevedela zakryť svoju radosť, už cítila prísľub voľnosti, radosti a lásky.

Vybrala spod postele moderné kufre a trasúcimi sa prstami začala baliť. Po otvorení skrine ju pohltila známa vôňa. Vôňa jej manžela. Sadla si na posteľ, v rukách držala jeho modrú košeľu. Nežne ju hladkala, kropila slzami, sem-tam si ju priložila k tvári a zhlboka dýchala. Lúčila sa so svojím manželom. A myslela pri tom na ich spoločný život.

Nežilo sa jej zle, vždy dostala, čo chcela. A manžel ju mal rád. Určite. Svojím spôsobom. Vedela, že práca a spoločenské postavanie je pre neho najdôležitejšie a pred ôsmimi rokmi to akceptovala a zdalo sa jej to prijateľné. Ona bude cez deň nakupovať s kamarátkami a on bude cez deň pracovať, no a v noci sa môžu rozprávať a milovať. Takto to naozaj aj fungovalo, ale len pár mesiacov po svadbe. Ona sa začala cítiť osamelo. Bezcieľne túlanie sa po obchodoch ju prestalo napĺňať a jej „kamarátky“ mali starosti so svojimi milencami a čoskoro sa s ňou prestali stretávať. Úplne. Prázdno v živote chcela zaplniť deťmi. Jej muž si už dlhšie uvedomoval, že nie je šťastná, tak privolil.

Vďaka deťom sa jej žilo ľahšie a hoci sa zobúdzala unavená a ubolená, každým dňom bola šťastnejšia, pretože jej život mal cieľ a každý pokrok jej detí jej dodával novú silu. S jej mužom to bolo presne naopak. Stal sa z neho veľký obchodník, zviera, a okrem peňazí a večierkov nemyslel na nič iné. S deťmi sa nehral, s manželkou neporozprával. Svoju zaneprázdnenosť, ako to on nazýval, chcel oklamať drahými darmi.

Bolo len otázkou času, kedy si jeho žena nájde milenca. A tak sa aj stalo. Pred svojím luxusným životom utekala do galérií, kde vystavovali svoje diela mladí nádejní umelci a schádzala sa tu stredná vrstva ľudí. Svojimi výraznými šperkmi vzbudzovala závisť a rozruch, no ona sa aj napriek tomu cítila v tejto spoločnosti oveľa lepšie, ako v tej škrobenej.

Pred rokom zašla do malej podzemnej galérie, ktorá bola spojená s kaviarničkou. A tu stretla jeho. Mladého nádejného umelca plného života a optimizmu. Párkrát sa stretli na výstavách, no až na tejto, jeho výstave, ho zaregistrovala. Začali sa stretávať v tej malej kaviarničke hneď vedľa a z priateľstva sa vyvinula láska.

Veci nabrali rýchly spád a ona sa prvýkrát v živote cítila milovaná a zamilovaná. Svojho muža mala rada, no s tým, čo cítila k tomuto mladíkovi, to bolo neporovnateľné, ako keď prskavku prirovnáte k ohňostroju. Nemožné!

Už bola takmer zbalená, keď v zámku zaštrkotali kľúče. Strach ju celú opantal, keď sa vo dverách izby objavil jej manžel. Po zhodnotení situácie si odopol hodinky, vyzliekol si sako a pomaly, nenútene zatvoril dvere.

Mladý nádejný maliar prešľapoval netrpezlivo na letisku. Neustále pozeral na hodinky so zlou predtuchou. ,Pred pol hodinou tu už mali byť!´ pomyslel si. Hrdlo mu zvieralo, dlane sa mu potili. Mal strach, že jej na to manžel prišiel a niečo jej urobil.

Po hodine prešľapovania na mieste sa rozhodol. Pôjde k nim domov, povie manželovi, čo si o ňom myslí, a zoberie jeho ženu a deti. Áno, presne tak to urobí, veď je to celkom jednoduché!

Pohol sa smerom k východu, kde na jeho veľké prekvapenie stála ona. Rozosmial sa a šťastne ju objal. Odtlačila ho so slzami v očiach. Vtedy si všimol, že prišla sama a bez kufrov. Podala mu obálku a vynútila si od neho sľub, že ju otvorí až v lietadle. Namietal, že bez nej nikam nejde, no ona ho nežne pobozkala a povedala, že musí.

V lietadle otvoril list. Bola na ňom narýchlo napísaná adresa v Londýne a dátum.

Na druhej strane listu boli načmárané iba tri slová. Tri slová, ktoré on tak rád používal: Spolu to zvládneme...

Foto: http://cyclo60.pagesperso-orange.fr/paris-solex.html

Pošli do vybrali.sme.sk

Diskusia k príspevku

Ďalšie články z rubriky Poetika

Hodnotenie príspevku

Priemerné hodnotenie článku v bodoch: Tento článok ešte nikto nehodnotil.

Ohodnoťte tento príspevok:

Meno:
E-mail:
Komentár: