Desaťročie s ochotníckym divadlom

Paulína Slováková, 3. ročník bc, 1. január 2012

V dnešnej dobe je naozaj umením, ak sa ľudia dokážu pravidelne stretať počas svojho voľného času a nezištne tvoriť radosť pre iných. Ale ak sa stretne skutočne vynikajúci kolektív plný šikovných ľudí, nie je ani veľkým prekvapením, že takéto stretnutia sa stanú zdrojom spokojnosti, inšpirácie a vášní k vykonávanej činnosti. Takto sa raz stretli dve dievčatá s myšlienkou založiť divadlo. Aj keď to nik na začiatku nepredpokladal, Divadlo na Trakoch, ochotníci z Trakovíc, oslavujú tento rok desiate narodeniny. O divadle, o tom ako to bolo a ako to je teraz, nám porozprávalo jedno zo spomínaných dievčat, vtedy ešte len 18-ročná Trakovičanka telom i dušou, Katarína Rajnicová.

V sobotu 19. novembra úspešne prebehol desiaty ročník Noci Návratov, tzv. karnevalovej oldiesky, organizovanej trakovickým ochotníckym divadlom. Ako hodnotíš tento jubilejný a pre vaše divadlo významný ročník?

Tohtoročnú Noc Návratov sme chceli spraviť vo veľkom štýle, keďže bola jubilejná a myslím, že sa nám to aj podarilo. Témou večera bola „Kráľovská noc“. Dali sme si záležať na každom detaile, aby sme mohli ľuďom ponúknuť zábavu na úrovni a vytvoriť skutočne kráľovskú atmosféru – a to nielen prostredníctvom kostýmov, výzdoby, ale tento rok aj živej hudby – hostí pri príchode do Kultúrneho domu vítali živé fanfáry a v sále náladu dotvárala harfistka. V tomto roku v porovnaní s predošlými ročníkmi prišlo oveľa viac ľudí v dobových kostýmoch, čo tiež podporilo atmosféru a dojem skutočne výnimočného večera. Aj keď som mala predtým v hlave veľa rôznych katastrofických scenárov, čo všetko sa nemusí podariť – ako sa naša romantická predstava o sviečkach zmení na požiar, alebo ako sa nám harfistka prekotí dozadu na našom deň pred akciou zbúchanom improvizovanom pódiu – no našťastie, nič z toho sa nesplnilo. A myslím, že tohtoročná Noc Návratov sa vydarila, všetci hostia obchádzali spokojní a po svojich... A tak sa už pomaly môžeme chystať na ďalší ročník.

Divadlo sa teda venuje aj iným aktivitám. Čo okrem predstavení ešte zastrešuje?

V prvom rade sa okrem predstavení snažíme venovať deťom, pre ktoré v júni organizujeme už pár rokov Deň detí. Je to také popoludnie s deťmi – rôzne športové hry, ale vždy prezentované tak divadelne. V decembri zase pripravujeme pre deti mikulášske predstavenie nielen v našej, ale aj v okolitých obciach. Snažíme sa vždy iným spôsobom zakomponovať postavu Mikuláša do nejakého príbehu. Pre dospelých a tak trochu aj pre seba každoročne organizujeme už spomínanú „oldies party“ – Noc Návratov, ktorá je vyvrcholením a odmenou za celoročné snaženie. Zároveň je aj odmenou pre ľudí, ktorí nás podporujú a sú našimi fanúšikmi. Minulý rok sme začali tradíciu vianočných trhov v našej obci, ktoré robíme v spolupráci s inými organizáciami v obci.

Komu napadlo založiť divadlo?

Vždy, keď dostanem túto otázku, musím spomenúť pamätnú vetu z našej kroniky: „Tá Štefka si zas zabudla kabelu v obchode!“ Tak presne takto sa to začalo. Ja s mojou kamarátkou Zuzkou Komarňanskou sme vymýšľali vtipný dialóg dvoch dedinských babiek, len tak pre zábavu, a vtedy sme objavili čaro improvizácie a predovšetkým čaro divadla – a to hlavne toho radošinského, ktoré nás inšpirovalo k tomu, aby sme niečo také skúsili spraviť my u nás. Ale samozrejme, vtedy sme naozaj nevedeli, do čoho ideme, a už vôbec sme si nemysleli, že raz budeme oslavovať desiate výročie. Moja mama nám vtedy povedala: „Nerobte to, len si hanbu spravíte a šecci sa vám budú smát.“ A naozaj sa všetci smiali, na našom prvom predstavení, ktoré zožalo veľký úspech medzi divákmi.

Kto sú vaši členovia?

Za desať rokov sa už v divadle vystriedalo veľa ľudí. Veková kategória je takmer neobmedzená – máme členov od 10 do 70 rokov. Našim členom môže byť každý, kto má rád divadlo, hudbu a umenie, ale v prvom rade to musí byť človek, ktorý dokáže nezištne a ochotne prispieť k úspešnému zrealizovaniu predstavenia alebo čohokoľvek, do čoho sa pustíme. Momentálne máme asi 20 aktívnych členov – študenti, pracujúci, mamičky – väčšinou sú to ľudia z Trakovíc, aj keď v poslednej dobe nám pribudlo veľa cezpoľných.

Mladí ľudia cez víkendy väčšinou chodia na diskotéky. Ako to, že sa v dnešnej dobe vie stretnúť toľko mladých ľudí v sobotu i piatok večer v trakovickom kulturáku?

To je dobrá otázka. Ale odpoveď snáď pozná len nejaká vyššia inštancia. Myslím si, že je to preto, že sa v divadle cítia naozaj dobre a že sa dokážu nejakým spôsobom realizovať. Jednoducho, akýmsi spôsobom to napĺňa a obohacuje ich život. A zrejme im to dáva viac, ako byť na diskotéke alebo niekde inde. A že to robia zadarmo, hádam len ešte viac zvyšuje pocit dobre vykonanej práce.

Ako vyzerá taká skúška ochotníkov? Dochádzka je v poriadku? Predsa len, ide prevažne o študentov.

Samozrejme, tu si trafila klinec po hlavičke. S dochádzkou je to presne také, ako keď niekto niečo robí ochotnícky. V takom prípade potom už naozaj závisí len od priorít a od toho, na akej priečke sa u každého člena nachádza divadlo a ako zodpovedne sa k tomu dokáže postaviť. Ale napriek všetkému si myslím, že sme naozaj dobrá partia a každý člen má svoje miesto a robí to ako najlepšie vie.

Čo je podľa teba najväčším úspechom divadla?

Jeho desaťročná existencia. Napriek tomu, že ľudia prichádzali a odchádzali, vždy sme si dokázali udržať určitý štandard, ba dovolím si povedať, že sa nám darí stále zvyšovať úroveň. Pribúdajú nám členovia, ktorí majú nové nápady a posúvajú nás ďalej. Zúčastnili sme sa niekoľkých súťaží, naposledy sme vyhrali druhé miesto na Celonárodnom festivale divadelných hier s dedinskou tematikou za scenár k poslednej hre Turci idú.

Herci radi spomínajú na predstavenia, keď im vypadol text, alebo sa stalo niečo nečakané. Aké príhody ste zažili vy?

Mali sme veľa takýchto príhod, mne konkrétne sa žiadna nestala, keďže nie som herečka. Ale s úsmevom spomínam na príhodu z predstavenia pre deti, v ktorom som účinkovala. Bolo to predstavenie pre deti v škôlke, kde jeden náš herec, už starší pán, stvárňoval postavu deduška večerníčka. Keďže text bol náročný a ujo zábudlivý, tak mal celý text napísaný v obrovskej „rozprávkovej knihe“, a tak ho vlastne mohol čítať. Tak sme si mysleli, že máme záruku a že sa nepomýli. Avšak, to by súčasťou hry nemohlo byť, že deduško večerníček akože zaspí a deti ho musia zobudiť. Pretože, keď deduško večerníček zaspal – a on naozaj zaspal – po prebudení nevedel, kde hra pokračuje a tak čítal tam, kde mu padol zrak. Preskočil dej a deti na chvíľu stratili predstavu, o čom je reč. Samozrejme, že sme potom mali veľa práce, aby sme nejakým spôsobom ako-tak zachránili predstavenie. Ale, našťastie, všetko nakoniec dobre dopadlo a už na to spomíname ako na vtipnú príhodu, aj keď v tej chvíli nám naozaj do smiechu nebolo.

Poslednou hrou je vaša vlastná autorská hra Turci idú, no hrali ste i klasiku Charlieho teta. Čo prevažuje vo vašom repertoári?

V našom repertoári, a taký bol aj pôvodný koncept, prevažujú najmä autorské hry. Hráme a píšeme hry v dialekte a také akoby „zo života“. Charlieho teta bola skôr výnimkou, bola to hra, nacvičená na spomienku a poctu našim predchodcom, ochotníkom z Trakovíc, ktorí túto hru nacvičili pred 65 rokmi a niektorí z nich sa na tomto predstavení aj po rokoch ako naši ctení hostia zúčastnili.

A čo kostýmy, kulisy a hudba? Ste sebestační i v tomto ohľade?

Myslím, že to je najväčší zázrak v našom divadle. Vždy sme si vedeli všetko svojpomocne zabezpečiť, či už išlo o kostýmy, hudbu alebo kulisy. Veď hovorím, že máme veľmi šikovných ľudí, ktorí do toho dávajú, čo vedia a vtedy je všetko možné.

Aký je tvoj vzťah k Divadlu Na Trakoch?

Ako jedna zo zakladateliek mám, samozrejme, k divadlu materinský vzťah. A je to presne tak, ako keď matka vidí svoje dieťa rásť a vyvíjať sa. Milujem, keď sa naučí a spraví niečo nové, keď sa niečo podarí, keď zažívame pocity spolupatričnosti a vedomia, že sa nám niekoho podarilo rozosmiať, rozplakať, alebo jednoducho pobaviť. A ešte viac, keď vidím, že sa pri tom bavíme aj my.

Čo by si chcela zaželať Divadlu Na Trakoch?

Veľa energie, nápadov a chuti na ich realizáciu, no a minimálne ešte ďalších desať rokov.

Foto: archív divadla

Pošli do vybrali.sme.sk

Diskusia k príspevku

Ďalšie články z rubriky Kultúra

Hodnotenie príspevku

Priemerné hodnotenie článku v bodoch: Tento článok ešte nikto nehodnotil.

Ohodnoťte tento príspevok:

Meno:
E-mail:
Komentár: