90. výročie Filozofickej fakulty UK

Webjournal Zaujímavosti

Zaježová: Ľudia, ktorí si vedia pomáhať

Eva Blažeková, 1. ročník mgr., 5. február 2011 | Zaujímavosti

 

Kolujú o nich rôzne mýty, no ako sa na Zaježovej skutočne žije?

 

Miestni vraj fungujú bez všetkých moderných vymožeností a ich deti nepoznajú televízor. Vraj žijú v komunite– čo to je? Nejaká sekta? V prípade Zaježovej je to jednoducho označenie pre susedov, ktorí si dokážu pomáhať a pracovať na spoločných projektoch.

 

„V súčasnosti v Zaježovej a blízkom okolí dočasne alebo trvalo žije viac než šesťdesiat novolazníkov a spolu s nimi ich 30 detí. Novousadlíci sú rôzni, do Zaježky ich priviedli rozmanité pohnútky, ale spája ich sen o peknom živote na peknom mieste,“ píše sa na internetovej stránke Zaježovej.

 

Znovuobjavené lazy

 

Zaježová sa nachádza juhovýchodne od Zvolena v pohorí Javorie. Spadá pod obec Pliešovce. Tvoria ju roztrúsené usadlosti, lúky, sady, polia a lesy. Oblasť ako-tak prosperovala približne do polovice 20. storočia. Urbanizácia urobila svoje a z pôvodných zhruba šesťsto obyvateľov v 50. rokoch tu po nežnej revolúcii žila už len necelá tretina prevažne starších ľudí.

 

Prázdne staré domy prilákali aktivistov so záujmom o tradičnú kultúru, z ktorých sa neskôr stali prví novousadlíci. V polovici 90. rokov začalo na Zaježovej pracovať občianske združenie Škola ľudovej kultúry. Ako napovedá názov, venovalo sa oživovaniu tradičných remesiel. Najväčšími projektmi, do ktorých sa pustili, bola rekonštrukcia starých stavieb s použitím pôvodných technológií.

 

Z členov tohto združenia sa vykryštalizovala skupina, ktorá sa inšpirovala sebestačným a skromným životným štýlom minulých storočí aj v osobnom živote. Na Zaježovej si zaobstarali dlhodobé bývanie. Štruktúra novousadlíkov a ich potreby sa však od tých čias zmenili. Namiesto Školy ľudovej kultúry vnikla Pospolitosť pre harmonický život, ktorá prevzala jej aktivity a na lazoch pribudlo ľudí, medzi nimi aj rodiny s deťmi. Dnešná Zaježová teda zďaleka nie je homogénna. Žijú tu pôvodní obyvatelia, chalupári, ktorí prichádzajú na víkendy alebo na sezónu, stoja tu novostavby a rozostavané domy.

 

Ako funguje obec

 

Novousadlíkom nechýba zmysel pre spoluprácu. „Nie sme žiadna sekta alebo komunita, ktorú vedie nejaký guru,“ vysvetľuje Juraj Hipš z občianskeho združenia Živica. „V čase, keď sme sa tam začali grupovať a kupovať domy, sme aj úplne prirodzene začali spolupracovať. Trávili sme spolu voľný čas, organizovali sme kultúrne aktivity, po roku 2000 sme zaviedli LETS systém výmeny tovarov a služieb,“ dopĺňa ho Miroslav Kašiak z Pospolitosti pre harmonický život. „Rozhodovať spolu o všetkých kultúrnych aj ekonomických otázkach sa dalo, kým nás bolo pomerne málo. Tak okolo 20 ľudí. Keď počet vzrástol, zistili sme, že pri takej pestrosti a množstve názorov sa ku konsenzu jednoducho nedopracujeme. Spoločné projekty sa zablokovali a prestali sa robiť veľké hromadné stretnutia. Ľudia sa skôr zhromaždili okolo aktivít, ktoré sa ich priamo týkajú.“

 

Takáto situácia prevláda dodnes. Spoločných aktivít je množstvo, ale nikto sa nezapája úplne do všetkého. Každý má tú svoju sieť a aktivity nie sú centralizované. Existujú však určité ohniská. Sú to štyri miesta – komunita Sekier, kde dlhodobí dobrovoľníci pomáhajú za stravu a bývanie, základná škola, komunitné centrum (Prenajatá bývalá budova národného výboru, známa pod názvom škôlka. Zaježovčania ju jeden deň v týždni využívajú ako materské centrum, inokedy ako miesto pre stretnutia.) a vzdelávacie centrum, ktoré poskytuje priestor pre víkendové akcie a tábory. Na lazoch fungujú tiež rôzne záujmové skupiny a krúžky.

 

Škola pre šesť detí

 

Ak v deväťdesiatych rokoch utečenci z miest hľadali najmä čo najšetrnejší život v harmónii s prírodou, zmena štruktúry obyvateľstva otvorila v novom desaťročí aj prozaickejšie otázky. Rodiny s deťmi potrebovali základnú školu. „Zaježovská škola je môj splnený sen,“ vyznáva sa J. Hipš. „Som z učiteľskej rodiny, starý otec bol školský inšpektor, otec riaditeľ školy a ja som tiež učil. Túžil som mať vlastnú školu.“ Po narodení dcéry sa aktívny učiteľ dohodol s ostatnými rodičmi na lazoch, že si ju založia. Zriaďovateľom je OZ Živica a škola je jednou z najmenších v Európe. Minulý rok mala štyroch žiakov, v tomto školskom roku zaznamenala prudký nárast na sedem.

 

Je to malotriedka, v ktorej sa učiteľ súčasne venuje kolektívu rôzne starých detí, zaradených do rôznych ročníkov. „Pani učiteľka to nazýva kráľovská škola – učí zvlášť každého žiaka. Je to pre ňu veľmi náročné, lebo musí pre všetkých pripraviť individuálny program,“ vysvetľuje M. Kašiak. Žiaci z rôznych ročníkov sa nemôžu učiť to isté, pomáhajú si však navzájom. Staršie deti napríklad kontrolujú mladším príklady.

 

Učebný plán je klasický, život tejto školy sa však od bežnej praxe v mnohom líši. Škola je totiž najjasnejším dôkazom spolupráce a pomoci, ktorú si susedia na Zaježovej dokážu poskytnúť. „Výchovné predmety učia rodičia,“ vysvetľuje J. Hipš. „A ekonóm, školník a upratovač? Všetko robia rodičia bez nároku na odmenu. Od papierovačiek s ministerstvom až po drevo na kúrenie.“

 

Škola preto dostala prívlastok environmentálna a komunitná. Hoci podľa J. Hipša je viac komunitná ako environmentálna. Ochrana životného prostredia a prístupy, ktoré chodí teoreticky učiť na iné školy, sú tu totiž úplnou prirodzenosťou a každodennou praxou. Učebný plán je nastavený tak, aby deti spĺňali všetky štandardy určené štátom, čo im umožňuje bezproblémový prechod na inú školu.

 

Cudzinci na lazoch

 

Jedným z najznámejších miest na Zaježovej je komunita Sekier, ústredný projekt Pospolitosti pre harmonický život. Sekier je zrekonštruovaná staré gazdovstvo, kde si mladí ľudia z celého sveta môžu vyskúšať iný životný štýl.

 

Na Sekieri

 

Za pätnásť rokov sa tam vystriedalo asi 90 ľudí. „V minulosti niektorí ostali aj 4 – 5 rokov, dnes väčšina odchádza asi po roku. Prichádzajú cez Európsku dobrovoľnícku službu, ktorá financuje vzdelávacie programy pre ľudí z rôznych krajín,“ vysvetľuje M. Kašiak. „Niekedy tam nemáme vôbec žiadnych Slovákov. Na Sekieri sa dohovoríte hlavne po anglicky.“

 

Dobrovoľníci sa zoznamujú s tradičnými remeslami, s (nielen) slovenskou kultúrou a učia sa žiť bez moderných vymožeností. Technika nie je zakázaná, na Sekieri je elektrina, a keď treba, používajú sa aj motorové zariadenia. Väčšinu času sa však hostia priúčajú skôr ako sa bez nich zaobísť. Popri tom, ako sa dobrovoľníci učia remeslá, pomáhajú na Zaježovej pri jednoduchej manuálnej robote, napríklad na stavbách, a zúčastňujú sa na spoločných aktivitách obce.

 

Polomy: Pekné aj ekologické

 

Oboje poskytuje Zaježovčanom, ale najmä cezpoľným návštevníkom vzdelávacie centrum alias Polomy. Je to priestor, v ktorom OZ Živica usporadúva kurzy, workshopy, porady a pobyty od škôl až po firmy. Akcie bežia po celý rok vo viacdňových cykloch. Konajú sa tu e-learningové kurzy a porady, ale aj prednášky o permakultúre a prírodnom staviteľstve či hry na lanových prekážkach, ktoré učia tímovej spolupráci. Cenník akcií sa prispôsobuje možnostiam záujemcov. „Firmy nám platia oveľa viac peňazí, vďaka čomu potom môžeme dotovať vstupné pre školy či škôlky, ktoré by tam inak asi nemohli chodiť,“ hovorí J. Hipš.

 

 

Krásne zrekonštruovaná budova vzdelávacieho centra vďačí za svoj vzhľad a vybavenie najmä grantom a mecenášom. Pri prestavbe sa bralo na vedomie estetické aj ekologické hľadisko. „Centrum slúži na to, aby propagovalo filozofiu spolužitia s prírodou. Preto sme využili prírodné materiálny pri jeho stavaní, alternatívne zdroje na získavanie energií, triedime odpad, šetríme vodu a upravujeme okolie do podoby permakultúrnej záhrady,“ vysvetľuje M. Kašiak. „Robíme tam všetko, čo patrí k šetrnému a modernému životnému štýlu v prírode. Hostia si to tam zažijú a nevtieravo sa to k nim dostáva.“ Najnovšie pribudla na strechu vzdelávacieho centra fotovoltaická elektráreň.

 

Priekopníci slamených domov

 

Zaježová je známa ako miesto experimentov v oblasti prírodného staviteľstva. Práve tu sa usádzajú prvé lastovičky trendu, ktorý je v západných krajinách už pomerne bežný, stavby zo slamených balíkov. Stojí tu prvý legálny slameno-hlinený dom na Slovensku. Je to projekt Juraja Hipša, ktorý preň vybojoval všetky potrebné povolenia. Predstavuje preto dôležitý precedens. „Svoj slamený rodinný dom volám sladká nevedomosť,“ žartuje J. Hipš. „Keby som bol vedel, že ma to bude stáť rok života vybavovania papierov, nedám sa na to. Keď vidím slamený balík, príde mi zle.“

 

No po tom, čo prvý dom prerazil na úradoch, dostali povolenia aj ďalšie tri stavby vrátane domu Miroslava Kašiaka. Ten sa sústredil najmä na recyklované materiály, čo je výhodné z ekonomických aj z ekologických dôvodov.

 

„Tým, že na Zaježovej máme priestory na veľké stavby, môžeme dať prírodné stavebníctvo vyskúšať aj ľuďom, ktorí sa to chcú naučiť. Takýmto spôsobom sa šíri do sveta. Skúšame aj izolácie z konopy, z ľanu, materiály z ľahkej drevenej buničiny,“ vymenúva M. Kašiak.

 

Rušnejšie ako v Bratislave

 

„Ľudia sa stále pýtajú – Juraj, nie je ti na lazoch smutno?“, usmieva sa rodený Bratislavčan Juraj Hipš, aktivista Centra pre environmentálnu a etickú výchovu Živica. „V hlavnom meste nepoznám ani jedného zo svojich susedov, no na Zaježovej som zatiaľ ani jeden deň nestrávil sám! Niekedy som z toho až zúfalý.“ Na niektorých miestach Zaježovej je tak živo, že bývalý Bratislavčan nostalgicky spomínajú na súkromie a anonymitu metropoly.

 

„Keď v meste prídete domov, máte pokoj. Mne Mirec privedie do domu skupinku turistov, ktorí si ma fotia... Človeka to zrazí a uvedomí si, aké je to žiť v ZOO,“ hovorí J. Hipš.

 

Býva v objekte, ktorý sa volá Slamienka. Bol to prvý väčší projekt, do ktorého sa pred 15 rokmi pustila Škola ľudovej kultúry. Zruinovaný domček zaopatrili novou slamenou strechou a definitívne ho dokončili až nedávno.

 

„Slamienka, kde bývam aj s rodinou, zvonku vyzerá ako skanzen. Som však človek, ktorý funguje na internete, a môj vysnívaný ideál je vysokorýchlostné pripojenie aj vnútri takejto stavby,“ rozpráva J. Hipš.

 

Nech žije mobil a internet

 

Nerušený pokoj bez vyzváňajúceho mobilu vyzerá najprv romanticky. Toto nadšenie trvá asi tri dni. „Potom ľudia odídu, zapínajú mobil a vyvolávajú.“ dodáva. „Keď rodiny s deťmi chcú bývať na mieste, kde nefunguje bežný trh práce, väčšinou ten mobil a internet potrebujú k životu. Vážim si ľudí, ktorí sa bez toho zaobídu a dokážu sa o seba postarať. Ja som toho schopný nebol.“

 

V súčasnosti sa už aj v Zaježovej čnie stožiar mobilného operátora. Po dvoch týždňoch pobytu na Zaježovej začal Juraj Hipš zháňať podpisy pod petíciu za zavedenie signálu. „Operátor ma poznal dokonale, starosta tiež. Ten krásny monument vyrástol až po dvoch rokoch, zhodou okolností zrovna v čase, keď som sa na nejakú dobu sťahoval do Bratislavy. Nie som nadšený, ako vyzerá, ale umožňuje mi živobytie.“

 

Aj Miroslav Kašiak z Pospolitosti pre harmonický život, ktorý dnes tiež pracuje cez internet, si v minulosti „odkrútil“ dva roky bez elektriny a počítača. Považuje to za cennú životnú skúsenosť. „Dokážem si vďaka tomu uvedomiť rozdiel, čo mi tieto vymoženosti berú a čo dávajú. V žiadnom prípade sa im však nevyhýbam.“

 

Podobného názoru je aj množstvo iných novolazníkov, ktorých od zvyšku populácie odlišuje najmä odvaha zariadiť si svoj život podľa seba. V našej uponáhľanej dobe prispôsobovania je to inšpiratívny príklad. Tak čo, nedáme si aj my ostatní v rámci novoročných predsavzatí namiesto skoncovania s nikotínom alebo chudnutia aj nejakú sebarealizáciu?

 

Vyjadrenia M. Kašiaka a J. Hipša odzneli na prednáške Evolúcia jedného sna na festivale Dych Zeme 2010.

 

foto: zajezka.sk, kruhzivota.sk, zelenaskola.sk

Pošli do vybrali.sme.sk

Meno:
E-mail:
Komentár: