Polylogue
Autor: Lucia Schmidtová, 1. ročník mgr, 30. jún 2010
(recenzia divadelnej hry)
V prvý júnový pondelok (viem je to trocha zákerené, ale vypočítajte si) odohralo MDPOH asi posledný Polylogue sezóny, na ktorý som sa dostala náhodou. A hral sa vlastne tiež náhodou...
... no oproti tej prvej takou nešťastnou - pre zranenie jedného z hercov sa predstavenie posunulo. K tomu osobnému, informáciám povážlivej hodnoty, ešte dodám, že aktivity režisérky inscenácie mi boli doposiaľ neznáme. O Slávke Daubnerovej a jej Prievidzskom združení P.A.T. som si kdesi akurát prečítala, že tvorí zvláštne, minimalistické inscenácie, najčastejšie monodrámy, v ktorých aj účinkuje.
Polylogue sa od zmieneného odkláňa azda len tým, že nie je monodrámou, vystupujú v ňom dokonca až tri postavy. Koncept hry vychádza z knihy Jona Fosseho- Melanchólia. Rozpráva o živote nórskeho maliara 19. storočia, krajinára Larsa Herterviga. Presnejšie, o jednom kľúčovom dni, ktorý sa odohral počas maliarovho štúdia na akadémii umení v Düsseldorfe. Podivínsky Hetrervig sa pokúša (už v blázinci) ozrejmiť si a pochopiť, čo sa mu vlastne stalo, a to neustálym opakovaním udalostí. Môže to trvať roky, my s ním našťastie absolvujeme len okolo sedemdesiat minút takéhoto ťažobného pátrania.
Zmienený deň maximalizuje pochybnosti labilného umelca. Zo všetkých strán sa naňho valí neistota a nedôvera vo vlastné schopnosti. Raz sa sebaisto vyhlasuje za jediného, ktorý „vie a musí maľovať", o chvíľu na to váha či by sa nemal vrátiť domov a maľovať steny a desí sa verdiktu učiteľa, ktorý to rozhodne, resp. mohol by rozhodnúť. Ďalšie trápenie mu spôsobuje neschopnosť normálnej komunikácie s ľuďmi či empatie vôbec (nechce nikoho stretnúť, nechápe a odmieta „vyhadzov" z podnájmu, nechápe keď ho zavrhne mladučká Helena- predsa si predtým povedali, že sú milenci, a keď ho niekto osloví je celkom indiferentný, nereaguje alebo je naopak netaktný, priam až zúrivo úprimný).
Varírovannie troch, štyroch udalostí (s drobnými zmenami pohľadu, podľa toho či je práve sebaistý alebo presvedčený o svojej neschopnosti sa mení i rozprávač, aj keď väčšinu času hlavnú postavu stvárňuje Emil Píš) pôsobí ako rovnica, ktorú sa Lars úpenlivo snaží vyriešiť. Takéto opakovanie po istom čase môže u diváka viesť aj k rezignácii či driemotám, keďže postupne nadobúda istotu, že nič nové sa už nedozvie, na druhej strane však umocňuje pocit bezútešnosti a tým pádom i uvedomenie si rozmeru katastrofy maliarovho zacykleného života. My rezignovať môžeme, ale Lars aj tak s tým hrozným vyratúvaním neprestane, ba možno s ním neprestane nikdy. Takáto faktografická repetitívnosť je pritom omnoho desivejšia, než keby o svojom stave viedol povedzme filozofické úvahy, keďže tie by naznačovali istý nadhľad.
Vizuálne je scéna veľmi zaujímavá. Strohé rekvizity, spúšťajúce sa na obrovských reťaziach, symbolizujú azda racionalitu, pevné body, ktorých sa Lars vo svojej pamäti snaží pridŕžať (v izbe bolo umývadlo, stolička, posteľ... Helena hrala na čembalo, pán Winckelman zaklopal na dvere). Napriek tomu si nevie rady, prichádza melancholická, snová hudba, islandskí Sigur Rós či Current 93, hmla a vynárajúce sa idealizované predstavy - otca, volajúceho ho domov, či Heleny, ktorá je zrazu s ním a veselá.
Spomedzi všetkých troch postáv je najvýraznejší Robo Roth, ktorý sa k hre pridal až v novom naštudovaní. Pritom stačí, ak trebárs len zabúcha na dvere.
Termín polylogue podľa slovníka predstavuje skladačku poly + dialógu, teda dialógu viacerých osôb, no naporúdzi je i iná definícia (Anne Haselbachovej), podľa ktorej polylogue môže označovať správanie, najmä sociálnu interakciu, nešpecifikovanej väčšej skupiny ľudí v istých kultúrnych podmienkach. Azda teda názov inscenácie možno chápať, ako Daubnerovej odkaz, že viacero tvorivých ľudí sa zmieta v takýchto „hertervigovských" pochybnostiach, ktoré môžu byt ničivé, ak sa ich nepodarí prekonať. Pondelňajšie hľadisko síce zďaleka nebolo preplnené a potlesk bol tiež trocha rozpačitý, no to myslím môže zodpovedať ťažšej potrave, ktorú sme s porozumením skonzumovali, ale ešte nie strávili.
Zdroj fotografie: gregi.net
