Maradona by Kusturica
Autor: Lucia Schmidtová, 1.ročník mgr, 28. jún 2010
(recenzia)
Posledný počin srbského režiséra mal oficiálnu premiéru ešte v roku 2008, no u nás až pred pár mesiacmi. Je Kusturicovou poctou Diegovi, vlastne takou zvláštnou ódou.
Dejovo sa dokument nevyvíja chronologicky, ale ani veľmi logicky. Emir Kusturica počas dvoch rokoch prípravy na ňom navštevoval Maradonu, najčastejšie v Buenos Aires. No sprevádzal ho i na anti-bushovský pochod do Mar del Plata, kde futbalista vystúpil spolu s Hugom Chavezom či Evom Moralesom. Dostala sa doň i Maradonova návšteva Kusturicu a jeho rodiny (syn to prežíva ako stretnutie s Bohom a slávnostne sa vyoblieka) v Belehrade.
Archívne zábery (najmä) legendárnych gólov mladého Maradonu sa striedajú s jeho súčasnými životnými postojmi, v ktorých prevažujú najmä tie politické (v bazéne vyznáva lásku Fidelovi, predvádza jeho tetovanie), nevyhne sa ani ničivým účinkom kokaínovej závislosti. Kusturica štylizuje Diegov portrét do polohy futbalistu revolucionára. Prezentované politické postoje sú poňaté naivným štýlom, Maradona neznáša USA, Kusturica mu na oplátku ukazuje zdevastovaný Belehrad. Čo mi osobne, prekáža, je radenie ukážok z Kusturicových predošlých filmov (Čierna mačka, biely kocúr, Otec na služobnej ceste či Dolly Bell) paralelne s Diegovými výpoveďami, na dôkaz, že by mohol byť jednou z jeho postáv, či prípadne toho, že režisér jeho charakter i vývoj správne chápe (a s podobnými fenoménmi sa už viackrát stretol). Akokoľvek dobrý mohol byť zámer ich radenia, pôsobia skôr dojmom nadbytočnej sebaprezentácie.
Kusturica z dokumentu vôbec nadmerne kričí, no bohužiaľ nie len svojim zaujímavým rukopisom, ako to býva pri jeho filmoch, ale skôr ambíciou byť druhou hlavnou postavou (rovnako ako sa zoznamujeme s Diegovou rodinou, spoznávame i Emirovu, dokonca možno podrobnejšie - najmä čo sa týka detí a Kusturicove vlastné sprievodné úvahy a dojmy/komentáre, ktoré sú zároveň jedinými vysvetľujúcimi dodatkami, sú podstatne rozpracovanejšie než Maradonove, i keď sa nesú v podobnej až naivnej štylizácii). Ak teda nie ste zarytými fanúšikmi oboch pánov, chaotický výsledok vás len sotva nadchne. Nepatrí ku Kusturicovým veľdielam a pravdepodobne ani k najlepším portrétom azda najznámejšieho futbalistu.
Na druhej strane má samozrejme aj pár zábavných miest. Jedným z takých momentov, absurdným humorom blízkym Kusturicovej bujarej filmovej komike (avšak už bez toho, že by na ňu násilne odkazoval), sú autentické scénky z Maradonovej cirkvi. Jej členovia vzývajú Diega ako Boha (na prijatie je potrebné zvládnuť gól „božej ruky"), modlia sa ku korune (symbolicky zloženej z 34 lôpt a jednej kopačky), sľub manželskej vernosti skladajú na futbalovej lopte a prisahajú vernosť nielen sebe, ale i svojmu bohu Diegovi. Nevesta potom namiesto hodu kytice uskutoční prvý manželský výkop. Výborným elementom je tiež hudba. La Via Tombola v podaní Manu Chaa (melódia totožná s jeho dávnejším songom Mi vida, slová sú poctou Maradonovi) dokáže, čo samotný film síce nie, a síce rezonovať v hlave ešte niekoľko dní.
Zdroj obrázku: footballove.com
Dávali ho na Dvojke pred vyše mesiacom (od 7 rokov – nahota, rozprávanie o drogách atď… je asi v pohode…) a priznám sa, že aj keď som Maradonu nejak ako personu nemusel, dopozeral som to dokonca. Dokument so zvláštnou atmosférou, súhlasím iný Kosturica. Napriek tomu si myslím, že ako profil takejto rozporuplnej osobnosti to bolo dobré. Trebárs teraz po futbalových majstrovstách sa ukázalo aká je Maradona ikona v Argentíne, čo možno čiastočne vysvetľuje tú nadbytočnú sebaprezentáciu. Doma ho ľudia jednoducho žerú… a spievajú si Marado, Marado… :
) http://www.youtube.com/watch?v=_FMkL7ulkJ8 :)— FiXťO Roháček · 19. júl 2010 · #