Mestská párty na úrovni
Autor: Nikoleta Wechterová, 1. ročník bc, 14. jún 2010
Vystúpila som z autobusu na stanici a nevedela, kam skôr. Program sa oficiálne ešte nezačal, ale to už som sondovala Hlavné námestie kde sa pri nóbl kaviarňach beleli rady plastových stoličiek.
Tiež tak pôsobili, ako keby bolo úplne jasné, že ich úloha pozdvihla na vyššiu métu, než tie dizajnérske štokrlíky.
Ale ostať nebolo možné. Ak chcem vidieť prvý koncert, som na zlej strane Dunaja. Odbáčam, križujem Sad Janka Kráľa a potom si na nábreži obzerám budúcu mestskú pláž. Tá "pobrežnohliadková" búdka je vtipná, ale ak budú plavčíci nosiť ružové plavky.
Ignorujúc kvantum piva naokolo, koncert sa začína. Na to, že počúvam komerciu, mám vysokú toleranciu žánrov na kultúrnych podujatiach. Je to také vzácne potešenie, texty sú insitne roztomilé, výtvarník spieva a hrá odušu. Voľný pohyb psov nekomentujem.
Tesne pred záverom odchádzam, aby som stihla presun na námestie. Ak prídem neskoro, všetky plastové stoličky budú obsadené. Teda, tuším, že ony sa zaplnili už dávno. Je tam plno, predieram sa davom, pokým nedovidím na pódium. Maestro hrá, bytostne spätý s klavírom, ktorý sa neopováži rozladiť sa. Vie, že mesto sa nemusí pozerať, aby to počulo. O chvíľu sa pridajú ďalší hudobníci, ale to ešte musíme strpieť prítomnosť moderátorov na pódiu a pána expremiéra, veľmi nešikovne si robiaceho PR v rohu. Výstižné, pochopil.
Je tma, dav drží teplo a diváci si užívajú hudbu sfér pod sochou Rolanda, teda vlastne kráľa Maximiliána. Pre toto sa oplatí spáliť si dlane potleskom.
foto: archív autorky
