Naši blázni
Autor: Romana Juhásová, 1. ročník bc, 4. jún 2010
Presťahovanie sa z menšieho mesta do veľkomesta je vždy vzrušujúce a zároveň desivé.
Nie je to tak len pre jeho rozlohu alebo pre číslo poukazujúce na vyššiu kriminalitu. Strašidelný je hlavne ten pocit neistoty, keď v noci idete po opustenej ulici a nemáte tušenie čo je to individum kráčajúce oproti vám zač a čo od neho môžete očakávať. A pritom napohľad nedôveryhodne vyzerajúci muž môže byť v skutočnosti slušný a poctivý pán a naopak.
Aj mne, ako čerstvému obyvateľovi Bratislavy na polovičný úväzok, málo známe veľké mesto spočiatku naháňalo strach. U nás si všetci poznáme svoje čierne ovce a preto môžeme absolvovať nočnú prechádzku bez obáv. Aj keď bežne stretávam desivo nalíčenú tetu s nafialovo narúžovanými perami, zhovorčivého uja, ktorý sa každému prihovára, pričom mu ale nemáte šancu rozumieť, alebo dvojicu babičiek vykrikujúcich nadávky po celej ulici, viem, že sa ich v skutočnosti netreba báť.
Medzi takéto mestské „celebrity" sa radia aj niektorí bezdomovci . Šaňo síce nemá domov, ale je to vychytený príležitostný poet, s ktorým každý rád „pokecá". Taktiež zatancovať si na diskotéke s nadšeným tanečníkom Ferinom bola pre každého pocta a všetci sme smútili, keď nás opustil. Takisto ako každému prišlo ľúto keď z finančných dôvodov musel svoj nástroj obživy predať pouličný huslista, ktorého rajónom bola pešia zóna. Vyzerajú inak, správajú sa inak, ale patria medzi nás.
Zdroj obrázku: worldphotopage.com
Aky zamer ma tento clanok ( novinarsky prejav ) ? Pointa mi nejako unika.. Ako glosa podla mna velmi velmi slabe.
— SW · 5. jún 2010 · #