... a potom som sa zobudila
Autor: Petra Bačová, 2. ročník bc, 23. máj 2010
(poetika)
Ktosi stojí na brehu.
Vlastne na skale.
Vlny sa trpezlivo snažia rozraziť si cestu k srdcu kameňa.
Potrvá im to niekoľko sto rokov, kým sa posunú o pár centimetrov.
Ten niekto mení slanosť vody pod ním.
Pridáva po kvapkách na pohľad nedôležité množstvo.
Koľko asi ďalších ľudí takto práve teraz plače pri mori?
Ovplyvní to jeho slanosť? Možno aj áno.
Stálo by to za vypočítanie.
Možno sa tým nejakí vážení vedci zaoberajú.
Namiesto dôležitých vecí.
Ten niekto si sadá.
Už je podvečer.
Asi by som to na jeho mieste nerobila, skala je studená.
Veď je zima.
Aj pri mori je zima studená.
Určite fúka nepríjemný vietor.
Vidím ako to tej osobe nie práve najnežnejšie rozvieva vlasy.
Mala som pravdu, už sa schúlila, drží si kolená vysoko pri brade.
Stále plače.
Je tam taká sama.
Možno si neobjala kolená kvôli zime.
Možno sa chráni.
Pred kým?
Veď tu nikto nie je.
Vlastne, asi som tu ja.
Aj ja začínam cítíť chlad a slaný vzduch a...
Niečo omnoho ľadovejšie vo vnútri.
V sebe.
Niečo trpké a horúce mi steká po tvári...
Zdroj fotky: ulekare.cz
