Pri krajnici

Paulína Kotláriková, 2.ročník, 5. máj 2010

Zaplatíte vatikánskou menou, milým úsmevom, slovkom ďakujem. Musíte však disponovať potrebnou dávnou odvahy, stopovať, teda sadnúť si do cudzieho auta k cudziemu človeku, bez guráže jednoducho nedokážete.

K ľuďom, ktorým odvaha nechýba, patrí i vysokoškoláčka Danka, ktorá pravidelne stopuje už vyše roka. "S kamarátkami takto cestujeme, keď ideme z diskotéky." Strach a obavy nepociťuje, na stopovanie nemôže povedať ani jedno zlé slovo. "Vždy sme mali šťastie na dobrých ľudí. Samozrejme, každý sa nás pýta, keď si sadneme do auta, či sa nebojíme, sme však tri kamarátky, to znamená, že nás môžu zobrať iba dvaja ľudia, veď v aute môžeme ísť maximálne piati, teda v takom klasickom osobnom. A v pomere tri ku dvom by sme sa hádam ubránili." S úsmevom na tvári dodáva, že k stopovaniu ich prinútili okolnosti. V čase keď ešte ani ona ani jej kamarátky nemali 18 rokov, bola pre nich vízia vodičského preukazu hudbou budúcnosti "Keď sme chceli ísť von, musel nás niekto zaviesť, pretože bývame v menšej dedinke a do mesta, kde sa chodíme baviť, je to približne 20 kilometrov." smeje sa 20-ročná študentka práva, ktorú rozčuľuje, že večer autobusy už nechodia a taxíky sú drahé. "Tak sme si raz povedali, že skúsime stopovať. Teraz už máme všetky vodičské, keby sme chceli, rodičia nám autá požičajú, ale zatiaľ nám to takto vyhovuje. Ale je jasné, že keď idem do Tesca na nákup, tak nejdem stopom. Človek zažije kopec zábavy a spozná zaujímavých ľudí. S mnohými šoférmi, ktorých sme stopli, sa poznáme dodnes a sme v kontakte. Kamarátka dokonca istú dobu chodila s jedných chalanom, ktorý nám zastavil." Zdá sa, že stopovanie nie je nič zložité, ako však vyzerá v praxi? "Striedame sa. Každá stopuje tri autá a keď ani jedno nezabrzdí, alebo aj zastanú, ale majú iný smer, tak sa meníme. Niekedy sa chytí hneď prvé, inokedy prejde 20 a nič. Nikdy nevieme, ktoré a kto nás bude viesť, je to zábava a zároveň aj určitá dávka adrenalínu." uzatvára svoje rozprávanie Danka.

Skúsenosť so stopovaním má i štyridsiatnička Zuzana, ktorá stála pri krajnici so zdvihnutým prstom prvý a posledný raz približne pred pätnástimi rokmi. "Stopovala som iba raz v živote, nie však pre zlú skúsenosť som v tom nepokračovala. Jednoducho som to už nikdy nemala za potreby. V našom mestečku, na severe Slovenska, sa organizoval výlet do Bratislavy, strašne som chcela ísť, no v autobuse už neboli voľné miesta, tak som sa rozhodla, že sa do hlavného mesta dopravím na vlastnú päsť." Opisuje okolnosti, pre ktoré stopovala. "Vtedy bolo všetko iné, nebolo toľko násilia, dnes by som na to už nenašla odvahu." Stredoškolská učiteľka si na svoju jedinú stopovačku už nespomína detailne. "Pamätám si, že som sa viezla v troch autách, pretože nikto nemal priamu cestu do Bratislavy. Najprv ma zobral mladý pár s dieťaťom, viem, že mu bolo po ceste zle, viackrát sme stáli, pretože vracal. Vtedy som si v duchu nadávala a hovorila: 'Bolo ti toto treba?!' Potom som sa viezla s kamionistom, z ktorého som mala spočiatku obavy, ale bol slušný a úctivý a nakoniec mi zastavil, tuším, nejaký pán v stredných rokoch . Bola to zaujímavá skúsenosť, ale keď sa na to pozerám s odstupom času, skutočne neviem, kde sa vo mne nabrala odvaha na niečo také." Zuzana do Bratislavy úspešne dorazila, našla skupinku turistov zo svojej obce a naspäť domov sa už viezla spolu s nimi. Celý autobus však neveriacky krútil hlavou nad jej stopovacou akciou.

Možno neveriacky krútite i vy, možno máte so stopovaním vlastné skúsenosti, alebo vás rozprávanie Danky a Zuzany práve inšpirovalo k niečomu podobnému. Pre svoju bezpečnosť však majte na pamäti, že vždy je bezpečnejšie stopovať s niekým, ako sám. V prípade, že ste sami, majte so sebou niečo, čím by ste mohli potencionálneho útočníka paralyzovať. Nikdy totiž neviete, komu sadáte do auta, tak, ako človek v ňom netuší, kto práve do jeho vozidla nastupuje. Preto sme sa na stopovanie pozreli i z opačného, vodičského, pohľadu a v ankete prinášame reakcie šoférov.

Patrik, 28 rokov, manažér reštaurácie

Už som bral niekoľko stopárov, všetci boli v pohode, zhovorčiví a milí, jeden sa dokonca opýtal, čo je dlžný, ja som iba so smiechom odvetil, že nie som taxikár.

Michal, 26 rokov, barman

Stopárovi by som nezastavil, ale stopárke asi áno, hlavne keby bola mladá a fešná. (smiech)

Andrea, 34 rokov, zdravotná sestra

Určite by som stopárovi nezastavila. Bála by som sa pustiť si do auta cudzieho človeka, nemôžem vedieť, či nie je vrah, alebo ma nechce okradnúť. Myslím si, že je nezodpovedné stopovať, ako aj brať stopárov.

Juraj, 28 rokov, živnostník

Zastavil som iba raz v živote, pekne si šoférujem a zrazu zbadám stopára a keď som k nemu prišiel bližšie, zistil som, že je to bratranec mojej frajerky, tak som mu samozrejme, ako správny charakter, zastavil.

Petra, 25 rokov, predavačka

Počas doby, čo mám vodičský preukaz som ešte žiadneho stopára nielen nebrala, ale ani nevidela stopovať.

Zdroj foto: picasaweb.google.com

Pošli do vybrali.sme.sk

Diskusia k príspevku

Ďalšie články z rubriky Spoločnosť

Hodnotenie príspevku

Priemerné hodnotenie článku v bodoch: Tento článok ešte nikto nehodnotil.

Ohodnoťte tento príspevok:

Meno:
E-mail:
Komentár: