Áno. Idem(e) na Pohodu
Autor: Beáta Hodásová, 1. ročník bc, 8. máj 2010
Všetci vedia, čo sa stalo na festivale Bažant Pohoda minulý rok. Povestná nešťastná trinástka si vybrala svoju daň, a to tú najväčšiu - ľudský život. A nie iba jeden. Pohodu som mala rada aj predtým a vždy som sa na ňu tešila, no až keď hrozilo, že po tragédii nebude, uvedomila som si, že je to jedna z vecí, ktoré si na tejto krajine skutočne cením. Nech to znie akokoľvek nevlastenecky. O to radšej mám svoj lístok na poličke a vedomie, že áno, idem na Pohodu.
Čo bolo...
Vždy, keď sa niečo stane, a je úplne jedno, či vo svete alebo u nás, vždy ma dokáže fascinovať, koľko máme na Slovensku odborníkov. Po minuloročnej Pohode všetci vedeli ako sa stavia stan, akú má kto na jeho fungovaní zodpovednosť, ako sa organizuje festival a hlavne kto koľko na organizácii zarába. Minimálne týždeň to bolo všade, v rádiu, v telke, v novinách, v konzervách v chladničke... Fajn. Diskusie po čase utíchli. Fakt, že stan bol poškodený a čaká sa na záver vyšetrovania, aby mohla byť obvinená zodpovedná firma, už asi nie je taký zaujímavý a práve preto sa už ani tak nepretriasa. A potom niekedy oznámili, že Pohoda bude. Tak sme sa, samozrejme, potešili my všetci feťáci a ožrani, čo sa tam chodíme váľať po zemi, bavíme sa na koncertoch kapiel, ktoré nikto nepozná, nemáme chrbtovú kosť a len pomáhame Kaščákovi, aby ryžoval na niečej smrti. Lebo veď len takí tam chodíme. Nuž, opäť konštatujem: Áno, idem na Pohodu.
Čo bude...
Netvrdím, že tam nikto nepije alebo tam nie sú drogy, veď tam predávajú aj pivo(!). Okrem neho síce žiadny alkohol, ale my si predsa vždy donesieme riadne zásoby. Po zemi sa váľame v spoločnosti dôchodcov a detí do troch rokov, najradšej počas hrania Patti Smith. O tej však normálni ľudia tiež nikdy nepočuli, isto je to nejaká mladá feťáčka. A ide nám to na tej zemi skutočne dobre, veď sme ako gumení bez tej chrbtovej kosti. Tohto roku nám to pôjde napríklad aj počas Iana Browna, hoci ten už je dávno za zenitom, nehovoriac o tanečných Leftfield, Klaxons, ktorí ale mali byť už vlani a Crystal Castles, čo sa nedajú počúvať. Samozrejme, dajú, ale iba ak ste dofetovaní ako my na tomto konkrétnom festivale, lebo inde by ich predsa nezavolali, takú ohavnosť. Alebo počas The xx či These New Puritans, ktorých uznáva svetová kritika, ale inak je to nuda a kritici vlastne tiež fetujú. A ešte počas nehorázneho množstva nezaujímavých kapiel a iných nekultúrnych somarín ako je opera, balet či divadlo...
Čo je a nezmení sa...
Až sem je to v poriadku. Smejem sa na tých ľuďoch v diskusiách, ktorí na Pohode nikdy neboli, ale presne vedia, ako vyzerá. Ale smrť nie je smiešna. Nech to vyznie akokoľvek pateticky, vlani tam zomreli ľudia, ktorí boli jedni z nás. Môžete mi neveriť a viem, že tí diskutujúci by mi ani neverili. "Prečo tam teda ideš znovu?" Pretože je to pre mňa jedno z najkrajších a najbezpečnejších miest na svete. "Veď tam spadol stan!" Áno, spadol, hoci mal vydržať a presne taký spadol vlani aj v Kanade, na Roskilde boli kedysi ušľapaní ľudia a mojich starých rodičov zrazilo auto na prechode, lebo ich taxikár pre tmu nevidel, hoci mal... "To povedz tým rodičom, čo im tam zomreli alebo sa zranili deti!" Nepoviem, ich bolesť nezmiernim a deti nevrátim, aj keď by som si to priala. A tí zranení to vysvetlia snáď aj sami. Ako to dievča, ktoré sa ako prvé z ťažšie zranených vyliečilo a od agentúry si ako odškodné vypýtalo lístok na ďalší ročník. "To je len jedna, v tom stane ich bolo viac!" Áno, bolo. Napríklad moji kamaráti, bratia, jeden, hádam aj tohto roku dostane photopass, inak si bude kupovať lístok, druhý ide tohto roku do zahraničia, ale vraj až po Pohode. Alebo ďalšia kamarátka, ktorá v uplynulých dňoch písala o Pohode seminárku a bola strašne nadšená, že sa stretne s Mišom Kaščákom. A v neposlednom rade tam bola aj moja spolubývajúca zo stanu, ktorú len tesne minula pravdepodobne tá najväčšia padajúca tyč a potom vedľa mňa prikrytá spacákom dve hodiny plakala s hrčou na hlave. Nechcela s nami ísť za ošetrovateľmi, vraj tam majú vážnejšie prípady, ale donútili sme ju ísť do nemocnice aspoň doma. Dodatočne jej zistili otras mozgu a traumu. Keď som jej v pondelok po Pohode volala, či je v poriadku, úplne na záver sa ma spýtala, celkom potichu a s nádejou v hlase: "Ale o rok ideme znovu, však?" A ak nie je toto sila Pohody, tak už neviem. Len viem, že jej už dnes môžem odpovedať. "Áno. Ideme."
Zdroj obrázku: facebook.com
Neda mi nereagovat na tento clanok… Tazko sa mi to pise, ale je to fakt hroza. Na stranku, akou je WJ, sa vobec nehodi. Je to len nejaky vykrik do tmy, typicky bloggerovy. To, ze obsahuje siahodlhe vety je jedna vec. Druhou je celkove “posolstvo”. Ja osobne nemam absolutne pocit, ze by bola tragedia na Pohode zneuzivana. To iste sa tyka informovanosti o vyvoji pripadu. Samozrejme, ze sa naslo par provokacnych diskuterov, ktori sa najdu pri kazdej jednej teme. Ak by bol clanok o tom, ze nebo je modre, oni by tvrdili, ze je cervene… A mne sa zda, ze tebe tychto par jedincov sadlo a prinutilo ta napisat tento vykrik, akoby bola Pohoda chudinka znevazovana z kazdej strany. Je to umelo vytvorene. Takisto je umelou aj myslienka z posledneho odseku. Vnimam to tak, akoby bola Pohoda nadovsetko, akoby bola Bozim vytvorom. Pre nu rusia ludia pomal dovolenky, chodia do prace v priemere o dve hodiny denne atd. atd… T.j. si presla z jedneho extremu do dalsieho. Pohoda je pre mna normalnym podujatim, nicim vynimocnym. Mam na nu neutralny nazor a nemyslim si, ze tam chodia “fetaci” a podobne. Tento clanok mi vyjde ako nejaky umely bulvar…
— David Puchovsky · 8. máj 2010 · #
Fajn clanok, paci sa mi tvoj styl, provokacne vystizny, aj ked pri stvrtom pouziti tvaru slova fetak v jednom odseku mi to uz prislo trochu zbytocne, sice viem, na co narazas a suhlasim s tebou. kazdopadne – Paci.
— janei · 9. máj 2010 · #
super bea.vtipne, mile, hrozne sa tesim na pohodu!viac netreba dodat…
— zuzana · 12. máj 2010 · #