Všetko má svoj zmysel
Autor: Tereza Jurčíková, 2. ročník, Bc., 16. máj 2010
Veľa z nás sníva o ceste za hranice. Nie krátkodobo, ale na niekoľko mesiacov, aby sme zažili tú “pravú atmosféru”. Barbora ju zažila pred dvoma rokmi. Na takmer rok sa usadila v Londýne, aby pracovala ako au-pair.
Ako si sa odhodlala odísť do zahraničia? Čo bolo prvým impulzom?
"Nad odchodom som uvažovala už dva roky pred maturitou. Mala som vtedy len 16, ale lákalo ma zažiť iné reálie, ako tie slovenské. Keď som zistila, že ma neprijali na vysokú školu, považovala som to za istú vec. Bol to veľký krok do neznáma."
Čo presne bolo náplňou tvojej práce?
"To, čo sa od každej au-pair vyžaduje: staranie sa o deti po celý deň, a takisto som sa musela starať o domácnosť. Najlepšie vtedy, keď boli deti v škole."
Ako si vychádzala s rodinou, pre ktorú si pracovala?
"Počas roku som prestriedala dve rodiny. V tej prvej bolo ťažšie, pretože to boli ortodoxní židia. Myslím však, že s oboma som vychádzala veľmi dobre. Nájde sa veľa dievčat, ktoré majú problémy so svojimi zamestnávateľmi, a potom sa z nich ťažko dostávajú."
Mala si nejaký plán, podľa ktorého si mala postupovať každý deň?
"Áno, mala som vytlačený denný plán na papieri: čo treba urobiť, kde nakúpiť a poupratovať, kedy deťom končí škola, na aké krúžky ich treba odviesť a podobne. Samozrejme, nedalo sa to dodržiavať presne podľa plánu. Ani to odo mňa nevyžadovali."
Pochádzaš z katolíckej rodiny. Dokázala si sa rýchlo prispôsobiť?
"Dopredu som vedela, do akej rodiny idem, preto som sa pred príchodom do Anglicka rozprávala s mamou rodiny, pre ktorú som pracovala. Je to všetko o tolerancii a vzájomnom rešpekte. Viacerým veciam, ktoré sa týkali ich náboženské života som nerozumela, no rešpektovala som to."
Bola si v Londýne sama. Bolo ťažké nájsť si priateľov?
"Mala som šťastie, že som chodila do kurzov večernej školy, tam som si našla priateľov. Ale nebyť tých kurzov, asi by to bolo ťažšie. Samozrejme, že som tam stretla Slovákov, ale snažila som sa im vyhýbať. Dôvodom bolo to, že som chcela zostať v Anglicku, a teda zdokonaliť sa v angličtine čo najviac. Stretnutia s krajanmi by tomu nepomohli."
Čo bolo pre teba v Londýne najväčším sklamaním a čo najväčším prekvapením?
"Teraz si už ani nespomínam (smiech). Skôr sa mi vybavujú pocity, ktoré som mala. Londýn je úžasné mesto, ale ako každé miesto, život v ňom má svoje pre a proti."
Ako sa vnímaš po návrate z Anglicka? Predsa, celý rok si prežila v inej krajine s neznámymi ľuďmi. Čo sa pre teba zmenilo?
"Myslím, že som skúsenejšia. Bolo by jednoduché povedať , že aj múdrejšia, ale nie som o tom presvedčená (smiech). Skôr mám pocit, že viem o živote ešte menej ako predtým. Prišla som do Londýna s predstavami a väčšina z nich sa zmenila len na vznešené ideály. Zistila som, že treba prestať byť bojazlivý. Človek sa musí naučiť veriť sám sebe a nebrať všetko príliš vážne. Sú veci, ktoré sa nepodaria, určite sa nevyhneme sklamaniam. Všetko má svoj zmysel. A netreba byť lenivý (smiech)!
Zdroj foto: denunciapublica.files.wordpress.com
