Etika alebo pragmatizmus?
Autor: Roman Cuprik, 1. ročník bc, 17. máj 2010
Fico pred voľbami zosmiešňuje Mečiara a tvrdí, že je to špina, ktorú treba vyprať. Potom s ním zostaví vládu. Sulík odmietne ísť na kandidátku s Dzurindom, ale vláda s Mečiarom už nie je problém. KDH deklaruje, že jej cieľ je dostať Fica do opozície, no je ochotná s ním ísť do vlády. Politici z oboch častí spektra sa dennodenne musia rozhodovať, či budú voliť medzi etikou alebo pragmatizmom. Je však pragmatizmus nemorálny? (esej)
Politik je osoba verejná a ako taká musí skladať účty občanom. To bol pôvodný zámer demokracie (ktorý sa stopercentne nedarí naplniť nikde). Politické strany sú, najmä pred voľbami, nútené robiť rozhodnutia, ktoré často delia ich vlastných voličov na dva tábory. Slovenská pravica a stred to má o to ťažšie, že je roztrieštená medzi množstvo menších politických subjektov. Reálne tak hrozí, že časť nespokojných voličov odíde niekam inam. V takejto atmosfére sa potom rozhoduje veľmi ťažko.
Etika a romantika
Poďme sa však pozrieť na dilemu etiky a pragmatizmu. Vhodnejšie by možno bolo použiť termín morálky a pragmatizmu. Na prvý pohľad je rozhodnutie jasné. Väčšina z nás si vyberie morálne riešenie problému aj napriek tomu, že mnohí obdivovatelia minulého režimu považujú súčasnú spoločnosť za "necitlivé hovädá vychované západným kapitalizmom". Veď ak by sme naozaj rozhodovali len podľa zisku, naša spoločnosť by sa prinajmenšom rozpadla, alebo rovno zničila samu seba. Evolučný boj o prežitie sme vyhrali práve vďaka tomu, že nie sme skupina jedincov, kde každý kope sám za seba, ale skôr inklinujeme k altruistickému správaniu v prospech "svorky".
Prečo o tom píšem? Rozhodnutia strán, ktoré sa javia ako etické si z vyššie uvedených dôvodov získavajú sympatie u voličov. Nie je to však len otázka evolúcie (ktorá je sama o sebe pragmatická). Bojovať za svoje ideály, aj napriek tomu, že stratím - v tom je aj kus romantiky. Predstavme si, že by súčasná opozícia spolu s Mostom a SaS získala vo voľbách polovicu hlasov a do vlády by naozaj potrebovala Mečiara. Mečiar je pre väčšinu ľudí smutná postava slovenskej politiky, kritizovala ho súčasná ľavica aj pravica. V našej imaginárnej predstave opozícia súhlasí s kompromisom a berie medzi seba Mečiara, aby mohla prehlasovať SNS a SMER. Sulík však zvoláva tlačovku a hovorí: "S Mečiarom nikdy". Voliči opozície by mali smolu. Trio, ktoré im tu vládlo doteraz, musia znášať ďalšie štyri roky. Určite by sa našlo veľa ľudí, ktorí by mu to zazlievali. Avšak aj oni by museli pripustiť, že náš vymyslený Sulík by takto aspoň z časti získal imidž "správneho chlapa" alebo človeka, u ktorého sú ideály prednejšie ako moc. A priznajme si, viacero z nás by mu závidelo.
Profil strany
Rozhodnutia typu: s kým ísť a s kým nie majú ešte jednu veľmi dôležitú funkciu. Pomáhajú totiž profilovať stranu. Je to najjasnejší signál pre voličov, že viem kam patrím. Táto dilema sa dá najlepšie pozorovať na správaní KDH. Iste, KDH chce vidieť Fica v opozíci, ale tým, že pripúšťa spoločnú vládu so Smerom , už to neznie tak presvedčivo ako pri SDKÚ alebo SaS. Akoby tým strácala istý kredit. Čoraz viac preto zaznievajú hlasy, že je to len ďalšia politická prostitútka, ktorá ide tam, kde dávajú. Nielen ich potencionálni voliči sa preto môžu cítiť zmetení a nevedia, aké k nim zaujať stanovisko.
Pragmatizmus prináša výsledky
Poďme sa teraz pozrieť na druhú stranu mince - pragmatizmus. Pragmatizmu je filozofický smer, ktorý vznikol v 19. storočí v USA. Podľa tejto filozofie je kritériom pravdy užitočnosť, prospech, úspech a nie zhoda s objektívnou realitou. Pragmatizmus sa delí na populárny a filozofický. Hádate správne, filozofický je ten zložitý škaredý, v ktorom sa rozpráva o akejsi "objektívnej realite". V tejto eseji sa zameriavam na ten populárny, tak ako ho chápe väčšina z nás nefilozofov ("Je zbytočné sa niečím zaoberať, pokiaľ to neprináša zisk").
Mnohé pragmatické rozhodnutia, ktoré politici urobia, hodnotia niektorí voliči ako nemorálne. Za pozornosť však stojí, že takýto názor má iba časť z nich a naopak, ostatní to vnímajú pozitívne. Je to jednoduché, predstavme si stranu, ktorá by bola tak "morálne" presvedčená o svojej pravde, že sa odmieta s kýmkoľvek spojiť do koalície. Presadzovala by to známe biblické: "Kto nie je so mnou, je proti mne". Iste, táto strana by bola sympatická, dobre vyprofilovaná a tiež by tam bol aj kus romantiky, ale reálne by bez nadpolovičnej väčšiny v parlamente nezmenila nič, pretože sa dobrovoľne izolovala. Pragmatické rozhodnutia strany sa nám môžu niekedy zdať zlé, no prinášajú výsledky, či už vo svoj prospech, alebo v prospech svojich voličov.
Účel svätí prostriedky?
Tu sa vynára filozofická otázka, či je pragmatizmus vždy amorálny. Priznávam, slovné spojenie morálka verzus pragmatizmus je zavádzajúce, pretože hranica medzi nimi môže byť obrovská, ale na druhej strane občas ani neexistuje. Je morálne nechať nepriateľa vyhrať? Kedy a za akú cenu?
Vezmime si príklad z druhej svetovej vojny. Stalin bol bezpochyby tyran, ktorý sa nezastavil pred ničím, no aj napriek tomu bol potrebný na porazenie Hitlera. Na druhej strane bombardovanie civilných objektov počas druhej svetovej vojny tiež bolo iba niečo, čo bolo potrebné na porazenie nepriateľa. Obidva príklady sú vo svojej podstate úplne rovnaké, ale aj tak máme na ne iné názory. Teda aspoň väčšina z nás. Pragmatizmus totiž vnímame negatívne vtedy, ak nám naše ciele nestoja za to, aby sme potlačili ten etický princíp v nás.
Takisto, ako v živote, aj v politike platí, že nič nie je čiernobiele. Preto odpoveď na otázku či voliť medzi etikou a pragmatizmom neexistuje. Sú situácie, keď sa robia etické rozhodnutia z čistého pragmatizmu a naopak. Skutočný zámer sa nie vždy dá vysledovať. Preto musíme byť opatrní a citlivo vnímať kroky, ktoré strany v našom mene robia.
foto: http://image.tvnoviny.sk/media/images/original/Feb2009/2038731.jpg
