"Ponuka zo Žiliny sa neodmieta"

Autor: Branislav Bolech, 2. ročník mgr , 27. apríl 2010

(Rozhovor)
Martin Krnáč futbalovo vyrástol na bratislavskom Interi, bol členom všetkých mládežníckych reprezentačných výberov. V drese žlto-čiernych zažil vypadnutie z Corgoň ligy a následne aj triumf v 1. lige.

V lete minulého roka kúpila Senica licenciu od Bratislavčanov, a tak sa musel chtiac-nechtiac sťahovať na Záhorie. V jesennej časti Corgoň ligy dlho absentoval pre zlomeninu ruky, o to väčším prekvapením bola ponuka zo Žiliny. A tá sa neodmieta.

Martin Krnáč ešte v drese bratislavského Interu.

Prvé futbalové kroky si robil s otcom Mikulášom v bratislavskej Vrakuni. Ale ako syn slávneho interistu si aj ty veľmi skoro zakotvil na Pasienkoch. Meno Krnáč v minulosti naháňalo strach mnohým gólmanom, ty si sa v tomto smere "nepotatil". Ako si sa vlastne dostal do brány?

V prvom rade ma už ako malého chlapca opantal futbal, a tak som už ako 5-ročný začal navštevovať tréningy v mládežníckom družstve vtedajšieho klubu Doprastav Bratislava, terajšej Vrakune. V tréningoch v tom čase prevládala najmä hra a keďže pre moje problémy s alergiou som nie vždy stíhal s behom mojim rovesníkom, tak som sa stále viac dostával do brány, kde sa behá najmenej. Keďže sa mi tam darilo a aj ma to bavilo, tak som v nej nakoniec zakotvil. Ale musím povedať, že vždy, až doteraz, využívam každú príležitosť a rád si zahrám aj v poli.

Do seniorského futbalu si vstúpil na Pasienkoch, mnohí v tebe videli nástupcu Miroslava Hýlla, interistickej legendy. Napriek tomu neboli tvoje začiatky v seniorskom tíme žlto-čiernych jednoduché. Ako si spomínaš na toto obdobie?

Myslím si, že jedno z najťažších období v kariére každého športovca je prechod z mládežníckych kategórií do seniorskej kategórie, kde sa hrá trochu inak a má to svoje zákonitosti a špecifiká. Každý hráč toto obdobie zvláda a prekonáva trochu inak a vzhľadom na špecifickosť postu brankára som aj ja potreboval nejaký čas na udomácnenie sa a etablovanie medzi seniormi. Ani ja som nebol výnimkou, ale myslím si, že sa mi to postupne celkom podarilo aj vďaka dobrej partii spoluhráčov, ktorá vtedy v Interi Bratislava bola. Preto spomínam na toto obdobie v dobrom.

Zažil si vypadnutie z najvyššej súťaže, ale aj víťazstvo v 1. lige. Lenže namiesto toho, aby sa na Pasienkoch opäť hrala Corgoň liga, predalo vedenie licenciu do Senice. Bolo to pre teba veľké sklamanie?

Popravde bol som a som smutný, že sa veci takto vyvinuli, pretože podľa môjho názoru klub s históriou a tradíciou ako Inter Bratislava určite patrí do našej najvyššej súťaže. Nie je to o tom, že by som mal niečo proti Senici, práve naopak, stretol som tam výborných ľudí zapálených pre futbal, mimoriadne príjemné a prajné prostredie a Corgoň ligu im prajem, len ma mrzí, že v nej nehrá klub, ktorý tam jednoznačne patrí a postup medzi elitu si regulárne vybojoval. Ale to sú veci, ktoré my z pozície hráčov neovplyvníme a musíme ich rešpektovať."

Senica vďaka tomu skočila zo 4. ligy rovno medzi elitu, a preto musela splniť viaceré podmienky, ktoré dostala od SFZ. Obmenila celý káder a letná príprava bola dosť hektická. Ako si prežíval svoje začiatky na Záhorí?

Presne ako hovoríš, začiatky boli hektické, všetko sa vybavovalo, riešilo, zháňali sa posily, rekonštruoval sa štadión, ale vďaka entuziazmu a obetavosti všetkých ľudí v senickom futbale sa to stihlo. Myslím, že sa vytvorilo konkurencieschopné družstvo, vybudoval sa útulný štadión spĺňajúci kritériá Corgoň ligy a podarilo sa dotiahnuť veci potrebné pre úspešný štart v súťaži. O tom, že to funguje svedčia výsledky a účinkovanie Senice v Corgoň lige.

Na ostatné leto nemáš asi najlepšie spomienky. Navyše tesne pred začiatkom súťaže si sa zranil, zlomená ruka ťa vyradila z hry na niekoľko týždňov a nakoniec si si v jesennej časti Corgoň ligy nepripísal ani jeden štart. Dalo by sa povedať, že to bolo zatiaľ tvoje najhoršie obdobie v profesionálnej kariére?

Určite to nebolo ľahké ani príjemné obdobie, čo sa týka kariéry, ale aj takéto veci človeka posúvajú vpred, keď sa s nimi dokáže vyrovnať. Pri zranení som mal kopec smoly, ale sú to veci, ktoré futbal prináša. Je zbytočné sa nad tým extra zamýšľať, jednoducho to treba prekonať a ísť ďalej a život to zas niekde vráti, o čom som sa mal možnosť presvedčiť aj ja. Po ťažších chvíľach prišla ponuka zo Žiliny, ktorá dala zabudnúť na všetko zlé, pretože predo mnou stála nová a veľmi veľká výzva.

Rozmýšľal si v zime o odchode z tímu nováčika alebo prišla ponuka zo Žiliny nečakane? Ako sa zrodil tvoj prestup pod Dubeň?

Nebol som rozhodnutý za každú cenu odísť, pretože prostredie v Senici bolo príjemné a od trénerov som mal prísľub, že šancu dostanem. Prišla však ponuka zo Žiliny, ktorá sa neodmieta. Vďaka ústretovosti senických funkcionárov som mohol zakotviť pod Dubňom, kam ma odporučil už spomínaný bývalý brankár Interu Miro Hýll, za čo som mu veľmi vďačný a aj touto cestou by som sa mu rád poďakoval.

Po pol roku si teda opäť zmenil dres. Poznal si niekoho z tvojich nových spoluhráčov, alebo si prišiel do neznáma?

Keď som prišiel do Žiliny, z družstva som osobne poznal iba Mária Pečalku ešte s pôsobenia v Interi, ale veľmi rýchlo som sa zoznámil aj s ostatnými spoluhráčmi a myslím, že sa mi podarilo dobre a rýchlo zapadnúť. Po krátkom čase Žilina angažovala Tomáša Majtána, s ktorým sa poznáme odmalička, takže v tomto smere nebol žiadny problém.

Je to tvoje tretie pôsobisko v najvyššej súťaži, a tak už môžeš porovnávať. Líšia sa podmienky v Žiline s tými, ktoré si mal v Senici a predtým na Interi?

Treba povedať, že v Žiline sú výborné podmienky po všetkých stránkach a hráč sa môže sústrediť iba na futbal. Podobne to bolo v mojich začiatkoch v Interi, kde sa to však, bohužiaľ, postupne zhoršovalo až to dopadlo tak, ako to dopadlo. V Senici sú tiež podmienky na futbal na dobrej úrovni a vďaka zápalu ľudí pohybujúcich sa okolo futbalového klubu sa stále zlepšujú, aj keď, samozrejme, na úrovni Žiliny to ešte nie je. Je to však pochopiteľné, pretože v Žiline sa zázemie dlhodobo buduje, vďaka čomu patrí už niekoľko rokov medzi slovenskú špičku a povedal by som, že v niektorých veciach má tento klub európske parametre.

Boj o záchranu si zažil na Interi, Žilina naopak túži po titule. Síce to sú dve diametrálne odlišné situácie, ale tlak je v oboch prípadoch určite obrovský. Ako sa s ním vyrovnávaš?

Profesionálny šport, futbal nevynímajúc, so sebou prináša aj tlak. Treba však povedať, že práve ten tlak nás posúva vpred a motivuje, pretože snom každého hráča je hrať zápasy, v ktorých o niečo ide, ktoré majú určitý náboj a napätie. S tlakom, ktorý tu nepochybne je, sa vyrovnávam tak, že sa ho snažím brať ako pozitívnu motiváciu. A keď je prehnane veľký, treba si uvedomiť, že v živote sú aj dôležitejšie veci, ako napr. zdravie, zdravie našich blízkych a podobne a z vecí ako šport a futbal treba mať radosť a potešenie.

V odvetnej časti Corgoň ligy zatiaľ kryješ chrbát Martinovi Dúbravkovi. Ako vychádzaš s tvojím menovcom a zároveň rivalom?

Martin je veľmi dobrý a talentovaný brankár, čo potvrdzuje na každom tréningu aj v zápasoch. Keďže to je inteligentný chlapec, naša spolupráca je bezproblémová. Obaja chceme, samozrejme, chytať, ale vieme, že do brány môže ísť v zápase len jeden z nás, a tak sa vzájomne rešpektujeme. Takisto dobre si rozumiem aj s Matejom Rakovanom, ktorý dopĺňa brankársky trojuholník v našom družstve a veľmi dobrá spolupráca je aj s trénerom brankárov Mirom Semanom.

Vaším konkurentom v boji o titul je bratislavský Slovan. V čom má podľa teba navrch žilinské mužstvo a čo by mohlo rozhodnúť o tom, že sa majstrom stane práve Žilina?

Žilina má podľa mňa konsolidované a zohraté mužstvo, ktoré je vhodne poskladané. Všetky veci v klube fungujú na sto percent, sú tu vytvorené výborné podmienky a je tu obrovská chuť po troch rokoch opäť získať majstrovský titul. Okrem toho však budeme potrebovať aj povestný kúsok šťastia a hlavne všetky spomínané veci musíme potvrdiť aj na ihrisku. Dúfam, že sa nám to podarí, už len pre to, ako sa futbal v Žiline dlhodobo robí na vysokej úrovni, by sme si titul zaslúžili.