Ide najmä o konkrétny zážitok
Autor: Jana Karaffová, 2. ročník bc, 26. apríl 2010
Martin Molčan je mladý Slovák, žijúci v Prahe. Manžel a otec, vychovávajúci dve malé deti. Ešte ako čerstvo zmaturovaný gymnazista odišiel na rok do Austrálie, kde sa prvýkrát osobne stretol s adrenalínovými športmi.
V súčasnosti sa tomuto koníčku venuje iba pre vlastné potešenie. Vo voľnom čase je to vraj výborný liek na odreagovanie. V situáciách, keď sa človek ocitá na hrane, totiž nemá čas myslieť na bežné problémy.
Aké adrenalínové športy si doteraz vyskúšal?
Skúsil som bungee jumping na Novom Zélande, kde je vlastne akoby mekka bungee. Bolo to na vyhlásenom mieste Lake Taupo. Na Zélande sme tiež s kamarátmi skúsili zlaňovanie vysokých budov dole hlavou. Ide v podstate o zlaňovanie na klasickom horolezeckom lane, človek sa nohami od budovy odráža a má skôr pocit, akoby cúval dozadu či chodil po Mesiaci, kde nemá gravitáciu. Odrazíš sa od steny budovy, povolíš lano, urobíš veľký krok, opäť sa dotkneš steny a takto nižšie a nižšie. Adrenalín je hlavne v tom, že sa pozeráš tvárou dolu na zem pod tebou. Ďalej som si kúpil motorku a skúšal motokros. To je do určitej miery tiež poriadny adrenalín. Minimálne tým, že sme jazdili po lesoch a rôznych podobných dráhach. Nevyhol som sa ani motokáram a potápaniu.
Kde si sa potápal?
V Austrálii na Veľkom koralovom útese. Nikde inde som sa k tomu odvtedy nedostal. A motokáry som skúšal kade-tade. V Maďarsku, Poľsku, Čechách, keď sme chodili na rôzne firemné akcie alebo len tak s kamarátmi. Z roboty som tiež často chodil na pracovné teambuildingy, ktorých súčasťou je adrenalínový park, kde majú vždy laná či preliezky vo väčších výškach. Cieľom zvyčajne býva spĺňať rôzne náročné horolezecké levely, úlohy, cesty. Je to zamerané na psychiku človeka. Ukáže sa, čo je v každom jednom z nás. Takto sa aj učíme riešiť pracovné problémy spoločne, na chvíľu sa zabudne na každodenný stres, na rutinu. Objaví sa adrenalín, sme na hrane.
Čo ty konkrétne pociťuješ pri adrenalínových športoch?
Jednak sa udržiavam v pohybe, vykonávam kontinuálnu aktivitu. Samozrejme nemám čas premýšľať, musím sa plne sústrediť.
Dokážeš sa odreagovať od každodenných stresov?
V adrenalínových športoch ide najmä o ten konkrétny zážitok. Ten si človek zapamätá. Je to niečo iné, ako napríklad ísť do kina či zahrať si futbal. Aj keď aj futbal je pekný šport.
Myslíš, že adrenalínové športy sú prevažne pre mladých alebo sa im môžu venovať ľudia v každom veku?
Je to o osobnosti a o tom, ako sa človek cíti. Nejde ani tak o vek, človek musí byť najmä fyzicky zdatný. Videl som skákať bungee jumping chlapíka na vozíku. Síce to bolo technicky omnoho náročnejšie, dotyčný mal z toho určite rovnako silný zážitok, ako ktokoľvek iný. Stretol som aj českého herca Petra Novotného, ktorý už tiež má svoj vek.
V súčasnosti máš doma dve malé deti. Ak by sa tie v budúcnosti rozhodli takýmto športom venovať, aká by bola tvoja reakcia?
Hlavnou zásadou pri adrenalínových športoch je určite nejsť do úplných extrémov. Mojím heslom ale je vyskúšať všetko.
Dovolil by si im to alebo naopak, by si sa o nich bál?
Keby mali moje deti menej ako osemnásť rokov a rozhodli by sa do niečoho pustiť, zrejme by som šiel s nimi. Uistiť sa, či je to bezpečné. Veľa záleží aj od konkrétnej firmy, ktorú si vyberiete. Niektoré dbajú na bezpečnosť viac, iné menej. Ak by sa vás pred skokom bungee jumping nepýtali na výšku, váhu a podobne, niečo by tam určite nesedelo.
Chcel by si v budúcnosti vyskúšať niektorý z adrenalínových športov, ktoré si doteraz nemal šancu zažiť?
Rozmýšľam o heliskiingu. Možno sa o tomto športe veľa nevie, tak to stručne priblížim. Ide o zoskok z helikoptéry v lyžiach na svah. Neskáče sa samozrejme na zjazdovku, ale v odľahlých častiach svahu. Cenovo sa takýto zoskok vyrovná možno celodennému lístku na zjazdovke. Takisto ma láka zoskok padákom. Rád by som zistil, či by som na to v konečnom štádiu našiel odvahu. Chcem si tiež zopakovať potápanie. Aj to je v podstate istý druh adrenalínu.
Zdroj fotografie: archív M. M.
Krásne napísané! Je to borec, závidím mu :-P
— Matúš · 27. apríl 2010 · #