Veď pomáhať sa má
Autor: Natália Žáková, 3. ročník bc, 14. apríl 2010
Hovorí sa, že pomáhať sa má – a možno ešte častejšie počujeme, že keď dávajú, treba brať.
O tom, že vlakové či autobusové stanice patria k tým najpokútnejším miestam, nebudeme polemizovať. Relatívne veľké, otvorené priestory, kde sa zvykne potulovať to najpochybnejšie z najpochybnejšieho, kde je nevyhnutnosťou pevne si pridŕžať tašku či vrecko bundy, aby váš poklad (rozumej peňaženka) zostal v bezpečí. Miesto, kde sa pohybujú oni. Nemožno ich nazvať bezdomovcami, no ich prítomnosť na týchto miestach je veľakrát niekoľkonásobne nepríjemnejšia. Môžeme ich rozdeliť do dvoch kategórií. V tej prvej sú dobre vyzerajúce ženy s vábivou tvárou a sympatickí muži, ktorým naletí nejedna dáma. Do tej druhej patria uplakané ženy, ktorým v očiach hrá absolútna beznádej, až tak, že sa skôr či neskôr zľutujete. Chyba!
Keď ma raz vo vlaku do Košíc oslovila plačúca žena, ktorej chýbali posledné dve eurá na cestu domov, zľutovala som sa. Krátko nato som videla ženu vystúpiť z vlaku. Stála obďaleč a preratúvala svoje "cestovné". Keď som ju o dva týždne stretla na stanici autobusovej, kde ťahala za ruku ufúľaného, malého, nešťastne hľadiaceho fafrna a pýtala dve eurá na stravu - ukazujúc na toho malého nešťastníka - nebolo mi všetko jedno. O mesiac na to som ju stretla znova. S dorezanou tvárou ma prosila o dve eurá, aby mohla utiecť na východ od svojho tyranského muža.
Často stretám aj jeho. Má vždy značkové tenisky, veľkú cestovú tašku, príjemnú tvár aj vystupovanie a svätosvete ma bude presviedčať. Že cestuje zo zahraničia, že mu vzali peňaženku, že sa chce dostať domov. Do Žiliny, Popradu, Bystrice, Košíc...
Ľudia pre peniaze spravia čokoľvek. Zohrať kratučké divadielko tak nabité teatrálnosťou, že nakoniec zložíte zbrane a vytasíte svoj poklad. A kdesi pri vás bude stáť predajca časopisu, ktorý si nikdy nekúpite. Poviete si: "Veď ten chlap je darmožráč!"
Foto: pauliniova.blog.sme.sk
