stroj času.
Autor: Beáta Hodásová, 1. ročník bc, 23. marec 2010
chcela by som vrátiť čas. tak akurát do štvrtej triedy na základnej škole.
bolo to také jednoduché a rozkošne detinské, nemuseli sme sa rozprávať v hádankách a riešiť svet a naše hektické životy. stačilo vybrať karty a zahrať si niektorú z tých stupídnych hier, napríklad misu lásky, a mohli sme sa smiať a strúhať grimasy a červenať sa, keď padlo meno, ktoré sme tak veľmi chceli počuť. a na školskom karnevale, niekedy vo februári, sme sa mohli skryť za masku od mamy, ty by si bol rytier alebo pirát, ja princezná či pippi, či ktokoľvek si zmyslím, a pri tanci by si mi pevne zvieral pás, vzdialený ako najviac by to išlo, pretože by ti bránila nesmelosť a skúmavo by si si ma premeriaval veľkými očami. dychtivo a napriek tomu pokojne, ako to len deti vedia. potom, na školskej chodbe v nasledujúci deň, by som si opakovala vybrané slová, dajme tomu po m, a tvoj spolusediaci a najlepší kamarát v jednej osobe, tajne obdivujúci moju spolusediacu a najlepšiu kamarátku v jednej osobe, by mi priniesol lístoček, veľmi stručný a priamy: „hrozne sa mi páčiš, chceš so mnou chodiť? áno-nie, zakrúžkuj odpoveď." a ja by som očervenela ako to jablko, čo som mala na desiatu, rozbehla by som sa k lavici a krúžkovala áno a mali by sme oficiálny vzťah, všetci v triede by nás okukovali a kládli nám hlúpe otázky. bola by som tvoja frajerka a samozrejme by si si sadol do lavice predo mnou a vypisoval mi na lístočkoch vyznania, otrepané, ale detinsky úprimné a jasné. a na prvom rande, samozrejme by sme išli do kina, by si mi daroval plyšového macka so srdiečkom a nápisom „ľúbim ťa" a tváril by si sa neskutočne vážne a dospelo...
možno rovnako dospelo ako teraz. a možno nie, lebo netuším, či si to ty alebo len maska, pretože sa v tebe nevyznám, skôr sa v tebe topím a slamky nikde a plávať v neznámych vodách sa nemá, len na vlastné riziko a ja som bojazlivý hazardér. nepýtam sa ťa prečo, nežiadam vysvetlenia, chcem žiť, s tým, čo bolo a môže byť, alebo bez toho, vypustíme to z myslí a pôjdeme ďalej, občas sa dotkneme dušami a pichne nás pri srdci. alebo vynájsť stroj času a vrátiť sa späť do momentu, keď si mi pomohol dostať sa na vlastnú cestu, ktorou si čiastočne kráčal aj ty sám a viesť naďalej svoj prostý život plný pochybností a strachu. život bez úlomkov a slov. bez poézie. bez teba.
Amazing. Presne tak to bolo…Ja som ešte robil tajničky pre Kaťu, Milenu či Danu kde malo vyjsť “MILUJEM ŤA”, ale kino…hm až tak daleko som sa nedostal :-D
Memories
— Tino · 23. marec 2010 · #