Splín

Michal Magušin, 1. ročník bc, 17. marec 2010

Dlho klamali sami seba.

Žili v presvedčení o svojej veľkosti, vnútornej vyrovnanosti a akomsi pokoji.

Všetci čakali krásnu, teplú jar. Mala priniesť nové pocity do zmrznutých duší.

Čakali ju stromy v parku, nádej kdesi v ničote.

Dym stúpal z komínov domov, ukrytých v krivolakých uličkách.

Mrazivý vietor drásal tváre a kreativitu.

Vznešený človek, ktorý v malom obchodíku predával najkrajšie knihy sveta sa zakrútil do starožitného kabáta.

Do povetria vydýchol túžbu a nostalgia za letom sa mu už nezdala ako nádejná budúcnosť, ale skôr ako dávno vyprchaná ilúzia.

Svoje najlepšie básne priložil do vyhasínajúceho krbu a popol rozsypal do rieky.

Roky sa minuli ako voda v púštnom potoku, keď vyprahnutá pôda nasávala všetko povzbudzujúce a životodarné do seba.

Tak stratili Život, stali sa závislými na akejsi náhode, ktorá bola vlastne tiež ilúziou.

Sivá realita sa objavila pekelne rýchlo po tom, ako si vsugerovali, že sú relatívne šťastní.

Pochopili, že zlyhali a kruto trpia pod ťarchou starého, zatrpknutého Ja.

Pochybnosti vystriedala ľahostajnosť, zlo a strach sa dohodli - udusili radosť.

Tieň a ticho v zime, tvár v mesačnom splne,

ruky a prázdno - je to tak dávno...

Diabol sa smial v komnatách.

Daj mi tón jari,

a teplo v tvári

keď nevládzem.

Klavír, pero v krvi.

Mali sme byť prví

ľudia.

V sychravo

zafarbenom

svete.

Zdroj obrázka: blogspot.com

Diskusia k príspevku

Ďalšie články z rubriky Poetika

Hodnotenie príspevku

Priemerné hodnotenie článku v bodoch: 5

Ohodnoťte tento príspevok: