Poetika

Ulita a tráva


Zuzana Klimová, 1.ročník bc, 4. apríl 2010


 

Náš virtuálny svet tvorí väčšinou rodina, naši priatelia, spolužiaci. Len obyčajné cestovanie vlakom, autobusom či električkou nás privedie do bližšieho kontaktu s osobami, ktoré by nikdy nezapadli do nami podvedome tvorenej šablóny našich známych.

 

Najradšej cestujem s ľuďmi, pre ktorých cestovanie nebolo samozrejmou súčasťou života. Ľuďmi staršieho veku, ktorí majú v zásobe tisíc príbehov a znášajú riziko, že keď začnú viesť úprimný rozhovor s neznámym, pravdepodobne budú považovaní za bláznov alebo otravných dôchodcov. S tými, čo sa počas troch hodín cesty v malom priestore dokážu tváriť úplne neprítomne a ich telo aj pohľad očí je nemenný ako skala, pretože farebnú mozaiku doplňujú hmlistými odtienkami. S tými, čo ma nakoniec predsa len po dlhom premáhaní sa privedú k úsmevu, ako aj s tými, čo ma donútia zamyslieť sa nielen nad sebou a spoločnosťou. A najradšej s jednotlivcami, ktorí namiesto vlastnej suverénnej ulity, nachádzajúcej sa v tráve pokrytej mnohými ďalšími, dávajú prednosť životu slimáka "bezdomovca".

 

Neexistuje pokoj bez pocitu bezpečia. Ale bez občasnej prasklinky a vykuknutia sa mení na samotu. Z výhľadu našej pocitovej istoty nám nakoniec zostane iba obmedzený pohľad na ulity s vejúcimi vlajočkami podobných farieb.

 

Zdroj foto: vas.cas.sk




pošli na vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk

Diskusia k príspevku

Nika | 7. apríl 2010, 14:15

konecne niekto, kto aj ma co povedat


Meno:
E-mail:
Komentár:



Hodnotenie príspevku


Priemerné hodnotenie článku v bodoch: 5

Ohodnoťte tento príspevok:
1 2 3 4 5
        

© 2011, študenti Katedry žurnalistiky FiF UK (redakcia). ISSN 1338-3280.