Ulita a tráva
Autor: Zuzana Klimová, 1.ročník bc, 4. apríl 2010
Žijeme v ulite. Nečudo, že je často prirovnávaná k domu. Niekedy trávime s inými veľmi veľa času bez zmeny. Inokedy nás však ovplyvní jediný pohľad do očí cudzieho človeka.
Náš virtuálny svet tvorí väčšinou rodina, naši priatelia, spolužiaci. Len obyčajné cestovanie vlakom, autobusom či električkou nás privedie do bližšieho kontaktu s osobami, ktoré by nikdy nezapadli do nami podvedome tvorenej šablóny našich známych.
Najradšej cestujem s ľuďmi, pre ktorých cestovanie nebolo samozrejmou súčasťou života. Ľuďmi staršieho veku, ktorí majú v zásobe tisíc príbehov a znášajú riziko, že keď začnú viesť úprimný rozhovor s neznámym, pravdepodobne budú považovaní za bláznov alebo otravných dôchodcov. S tými, čo sa počas troch hodín cesty v malom priestore dokážu tváriť úplne neprítomne a ich telo aj pohľad očí je nemenný ako skala, pretože farebnú mozaiku doplňujú hmlistými odtienkami. S tými, čo ma nakoniec predsa len po dlhom premáhaní sa privedú k úsmevu, ako aj s tými, čo ma donútia zamyslieť sa nielen nad sebou a spoločnosťou. A najradšej s jednotlivcami, ktorí namiesto vlastnej suverénnej ulity, nachádzajúcej sa v tráve pokrytej mnohými ďalšími, dávajú prednosť životu slimáka "bezdomovca".
Neexistuje pokoj bez pocitu bezpečia. Ale bez občasnej prasklinky a vykuknutia sa mení na samotu. Z výhľadu našej pocitovej istoty nám nakoniec zostane iba obmedzený pohľad na ulity s vejúcimi vlajočkami podobných farieb.
Zdroj foto: vas.cas.sk
konecne niekto, kto aj ma co povedat
— Nika · 7. apríl 2010 · #