Sonda do slovenského olympijského tímu
Autor: Ján Borták, 1. ročník bc, 3. marec 2010
Slovenským hokejistom sa na Zimných olympijských hrách vo Vancouveri podaril málo vídaný jav, keď svojich fanúšikov dokázali freneticky nadchnúť a o pár dní neskôr primäť k slzám.
Hoci ich hra od zisku cenného skalpu Rusov gradovala, čím priamou úmerou rástol ošiaľ oddaných priaznivcov na Slovensku, napokon na medailu nedosiahli. Avšak nechýbalo veľa. Presnejšie, chýbali centimetre, sekundy a povestné šťastie. Žiaľ, za predvádzanú hru sa v hokeji medaily neudeľujú. Napriek konečnému štvrtému miestu možno s hrou najlepšieho možného slovenského výberu vyjadriť spokojnosť. Tím Jána Filca, ktorý neprajníci pred olympiádou častovali nelichotivým prívlastkom "obstarožný", neraz predviedol svižnosť, dynamiku aj efektnosť. Pokúsme sa rozpitvať základné atribúty, vďaka ktorým sme sa zaradili medzi kvarteto najlepších hokejových národov na najsledovanejšom medzinárodnom podujatí planéty.
Jaroslav Halák - platforma sebadôvery celého mužstva. Hovorí sa, že mužstvo je také dobré, aký je jeho brankár. V našom prípade to platilo rovnako ako matematický výrok, že dva plus dva sú štyri. Teda nepopierateľne. Prakticky nebol zápas, v ktorom by nevynikol talent a šikovnosť výnimočného lapača pukov Montrealu Canadines. Platí to o základnej skupine i vyraďovacích bojoch. Aj keď Halák prestížne semifinále s Kanadou a aj následný boj o striebro s Fínmi prehral, za inkasované góly nemohol. Tečované puky a chybičky obrany, po ktorých zoči-voči čelil najlepším súperovým hráčom, ovplyvniť nemohol. Motív československej brankárskej legendy Vladimíra Dzurillu na jeho maske bol skutočne príhodný.
Zdeno Chára - charizmatický kapitán na seba prevzal ťaživú zodpovednosť lídra tímu a elitného obrancu. S nástojčivou úlohou sa vyrovnal výborne. O jeho prínose v defenzíve, tvrdej hre a o podpore útoku hovoriť nemusíme. Zmieňme však veľmi dôležitý prvok, a to chladnú hlavu, s ktorou kapitán Bostonských medveďov pristupoval k nejednej provokácii zo strany súpera. S vedomím, že ak by oplácal či nebodaj zhodil rukavice, by tímu len ublížil, radšej agresivitu súpera ignoroval. Aj keď rozdal kvantum bodyčekov, len zriedkakedy boli za hranicou povolených zákrokov.
Michal Handuš - tichá osobnosť, nesmierne platná na oboch koncoch klziska. Výborná práca smerom dozadu a ochota utŕžiť bolestivú ranu v ostrých súbojoch pri mantineli či pred bránou sú poznávacou značkou obetavých hráčov. Presne takým bol Michal pod piatimi kruhmi.
Pavol Demitra, Marián Hossa - ofenzívne zbrane, ktoré nám mohol závidieť každý výber. Obaja sa stali očakávanými ťahúňmi útoku, vypracovali a po vzájomnej kombinácii strelili veľa pekných a dôležitých gólov. Spomeňte si len na ich krásnu súhru v boji o bronz, keď Fínom strelili gól dokonca v oslabení.
Marián Gáborík - hoci ho limitovala nepríjemná tržná rana nad kolenom, ktorú si do Vancouveru priniesol z NHL, bol podľa predpokladov veľkým ofenzívnym prínosom. Do súbojov sa síce nedral s vervou Prometea, svoju rolu však splnil. Tradične nás nadchýnal svojimi gólmi a zakončovateľskými prednosťami.
K zmienenej skupinke lídrov sa svojou obetavosťou a entuziazmom pridal aj zvyšok mužstva, ktorý, ako sa zhodli všetci reprezentanti, nechal na ľade všetko. Chlapci, ďakujeme Vám. Kiežby Vancouver 2010 ešte nebol definitívnym vyvrcholením vašej pozoruhodnej hokejovej púte...
foto: oh2010.sme.sk
Plne s tebou súhlasím, k lídrom by som ešte zaradil Zedníka, ktorý v oslabeniach bojoval podobne húževnato ako Handzuš a párkrát predviedol zrýchlenie ako Gáborík.
— Jano · 3. marec 2010 · #
pekný článok..snáď túto zostavu uvidíme na MS 2011 na domácom ľade…
— thenikuska · 5. marec 2010 · #