Rozorvaný Almodóvar
Autor: Lucia Schmidtová, 1. ročník mgr, 11. február 2010
Harry Caine nebol vždy Harrym. Kedysi sa volal Mateo Blanco a najradšej režíroval. Potom prišla ona, osudová žena, temperamentná herečka Lena. Pribalený k nej bol však aj obstarožný, no bohatý a vplyvný Ernesto Martel, zhodou okolností sponzor Mateovho filmu, v ktorom hrala. Z posadnutosti začal milenku špehovať a hádajte, čo zistil?
Toľko na ilustráciu zatiaľ posledného filmu Pedra Almodóvara Rozorvané objatia. V ňom španielsky režisér na prvý pohľad akoby už len obkresľoval overenú a obľúbenú, typickú mozaiku - známe prostredie Madridu, výrazné, krikľavé farby a temperamentné priamočiare charaktery (nechýba samozrejme ani múza Penélope Cruz), a teda prudko vášnivé či aspoň sympaticky komické postavičky, životom síce všelijako doráňané, avšak bez štipky melanchólie.
Väčšinu príbehu nám retrospektívne rozpráva teraz už slepý scenárista Harry Caine a ak k tomu, čo sme si povedali v úvode, prirátame zopár snáď najobchytanejších žiarlivostných scén a tragických zvratov, dejovú líniu sme takmer vyčerpali. Nestane sa nič neočakávané, všetko sa pekne pridŕža, motivicky i dekoračne, výhradne sýtych farieb zvoleného žánru, ktorý signalizuje už samotný názov snímky. Nezablyští sa dokonca ani jedna tranzvestitná postavička. A predsa film napriek dĺžke (dve hodiny a sedem minút) uháňa svižne a nenudí. Ako to?
Ľúbivá a zdanlivo ústredná zápletka síce zabaví svojou bizarnosťou, žiarivou farebnosťou, či komickou štylizáciou do všetkých tých známych romanticko - telenovelistických polôh ("tajní" milenci sa na seba vrhajú hneď po zaklapnutí dverí, neverná žena pomaly stúpa po dlhokánskych točitých schodoch, odhalí sa aj celkom "nečakané" otcovstvo a podobne). No museli by sme byť príliš nevšímaví, či podceňujúci diváci, ak by sme za týmto sentimentom nehľadali ešte aj čosi viac. Napríklad režiséra, ktorý neustále šibalsky žmurká.
Rozmanité surrealistické vsuvky, odkazy na film noir a svojský humor, ktorý je najvýraznejší práve v spojitosti s filmom vo filme (či už tvorbou scenára Harryho a Diega, Ernestovým dokumentárnym špehovaním alebo napríklad dialógmi v Mateovom filme Divečatá a kufre), nás nabádajú zbystriť pozornosť a uvažovať nad tým, čo je tu vlastne realita. Zúfalo predvídateľný dej, pri ktorom si však treba pozorne všímať detaily. Miesta, kde štylizované postavičky zrazu ožívajú. Spája ich snaha o zachytenie pravdivosti, láska k filmu, ale i veľká zábava pri jeho vytváraní (napr. dialógy Haryho s Diegom, pri písaní scenára k filmu o upríroch). Samotný Almodóvar nám cez Mateov film pripomína svoj starší titul Ženy na pokraji nervového zrútenia.
Okrem skvostnej paródie na spomínaný typ filmov i samého seba (nenapadá mi asi nik iný, kto by sa tak zábavne vedel skrývať práve za svoju nápadnosť) sú Rozorvané objatia milou poctou filmovému remeslu. A čo sa v úvode azda javilo len ako dosádzanie do známeho vzorca, je osobitým Almodóvarovým počinom.
Zdroj obrázku: cas.sk
Fajn recenzia, az na stylisticke chyby a rozne pokusy o novotvary.
— eviak · 16. február 2010 · #
Ďakujem za reakciu. Pripomienky mám (zväčša) rada. Mohli by ste ich, ale prosím konkretizovať? (ak je to na dlhšiu reakciu- pokojne i mailom-vopred vďaka).Lebo takto mi veľa nevravia, čo je škoda.
Hm.. o žiadne novotvary som sa zámerne nepokúšala, iba písala tak, aby to bavilo (najmä) mňa a zároveň bolo (v rámci mojich možností) čo najpresnejšie. Mrzí ma teda, ak je výsledok skôr rušivý.
— lucia schmidtova · 16. február 2010 · #
mne sa to pacilo,pekne si sa s tym,podla mna,pohrala :)
— kristina · 17. február 2010 · #