Zatracovali ho, teraz má byť oporou

Autor: Martin Poláš, 3. ročník bc, 30. január 2010

(rozhovor)

Takmer pol roka strávil 22-ročný rodák zo Zavara pri Trnave Ľuboš Hanzel v “inom svete”. Ako hráč nemeckého Schalke 04 mal možnosť naštudovať si zblízka, ako sa robí futbal v špičkovom európskom klube.

Hosťovanie v Schalke sa vám skončilo, jar odohráte v slovenskej najvyššej súťaži v drese Spartaka Trnava. Ako spätne hodnotníte polročnú anabázu v Nemecku?

Bola to dobrá skúsenosť, videl som, ako sa robí futbal na najvyššej úrovni a tiež, ako je postarané o všetkých hráčov v špičkovom klube. I keď som nehrával, bol to pre mňa zaujímavý polrok.

Pred odchodom do Nemecka ste podávali dobré výkony, ale predsa len, čakali ste, že vás angažuje taký renomovaný klub ako Schalke?

Priznám sa, že to bol trošku nadplán, ale veľmi príjemný. Pôvodne sa hovorilo o Bielefelde, Kodani či rumunskom klube...

Konkurencia bola vysoká, do akej miery je náročné presadiť sa?

Tréner má k dispozícii veľa hráčov, na každý post dve-tri alternatívy. Na začiatku mi povedal, aby som "makal", že moja šanca príde. O to som sa celý čas snažil, išiel som do toho naplno.

Napokon tá šanca prišla, i keď len na pár minút...

V kútiku duše som to očakával, keďže sme mali dosť zranených hráčov. Bol som vďačný aj za tých zhruba päť minút, i keď som naskakoval do zápasu v úplnom závere, takže nebolo veľa času niečo vymýšľať. Ale tie príjemné pocity, keď som vybiehal od stredovej čiary na ihrisko, si zapamätám.

Dá sa porovnávať tréningový proces u nás a v Nemecku?

Je to podobné, akurát všetko sa deje v oveľa vyššom tempe. Pred tréningom hráči rozdávajú úsmevy, ale keď vybehnú na trávnik, ako sa hovorí, nepoznajú brata.

Ako ste si zvykali na život v Nemecku?

Spočiatku to bolo náročnejšie, aj kvôli reči. Keď za mnou prišla priateľka Miška, cítil som sa lepšie, mal som pri sebe niekoho blízkeho. Sme spolu už vyše roka a je pre mňa oporou. Ale domov som sa už tešil, posledný zápas sme odohrali týždeň pred Vianocami a sviatky som si už užil v rodinnej atmosfére.

Hosťovanie sa vám skončilo posledným dňom roka, jar odohráte v Spartaku. Nebude problém opäť sa vhodne namotivovať?

Určite nie, počítam s tým, že budem pravidelne hrávať, na čo sa teším. Navyše pomery v Trnave poznám, takže som si na nič nemusel zvykať a rovno som nabehol do tréningového procesu.

Ešte pred rokom-dvomi ste mali kolísavú výkonnosť, niektorí fanúšikovia vás zatracovali, teraz po nie takom dlhom čase vás naopak mnohí vnímajú ako potenciálnu oporu tímu. Nezväzuje to nohy?

Osobne sa takto na to nepozerám, mojím cieľom je vždy hrať čo najlepšie. V čase, keď sa mi nedarilo a prichádzali ostré pokriky z tribún, mal som zmiešané pocity. Každého hráča postretne obdobie slabšej formy, u mňa to vtedy bolo v nevhodnom čase. Potom som aj tlačil na to, aby som z Trnavy odišiel. Pôvodne som nemal v pláne vracať sa, ale pomohlo mi hosťovanie v Senci a podržalo ma okolie, za čo som vďačný.

Za toho pol roka sa v Spartaku hýbali ľady, sledovali ste pozorne dianie v klube aj z Nemecka?

Samozrejme, bol som v kontakte s kamarátmi aj s bratom, ktorý mi sprostredkúval novinky. V Trnave je špecifické prostredie, to všetci vieme, aj tréneri tu rotujú pomerne často. S novým koučom Milanom Malatinským mám však korektný vzťah, chce dať priestor aj mladším hráčom, čo je pozitívum.

Čo spoluhráči, ako vás privítali?

Boli zvedaví, ako to funguje v Schalke, o tom sme sa rozprávali asi najviac. Tréner Magath je charizmatická osobnosť, jeho postavenie v klube a prirodzený rešpekt sú až neuveriteľné. V pamäti mi utkvela hlavne príhoda, ktorú som už párkrát hovoril, ako hráčovi, ktorý sa sťažoval na boľavý palec a ospravedlňoval sa z tréningu, odstrihol špičku kopačky a čiernou fixkou mu domaľoval palec, aby to skúsil takto.

Ako vnímate náladu v tíme pred jarnou časťou? Stanovilo vám vedenie konkrétne ciele?

I keď v lige to nemáme rozohrané najlepšie, nič sme, samozrejme, nezabalili a budeme sa snažiť hrať čo najlepšie. Chceme pritiahnuť na štadión viac divákov. Dôležitý je pre nás aj pohár, čo zdôraznilo aj vedenie. Je to cesta do pohárovej Európy.

Vy osobne sa budete zrejme snažiť o to viac, že v hre je aj nominácia na majstrovstvá sveta. Ako vidíte svoje šance dostať sa do Afriky?

Máme veľa dobrých futbalistov, ktorí sú adeptmi na miesto v tíme. Ja som s trénerom Weissom rozprával, povedal mi, že ma stále sleduje a dvere do mužstva mám v prípade dobrých výkonov otvorené. Nezostáva mi teda nič iné, ako odvádzať v zápasoch maximum a čakať.

Ste rodákom zo Zavara a v miestnej krčmičke vám kamarát robí vlastnú nástenku. Čo na ňu pribudlo po návrate z Nemecka?

Venoval som svoj modrý dres zo Schalke s číslom 29, ktorý na nej teraz dominuje. Som rád, že môžem reprezentovať aj obec, kde som vyrastal. V Zavare mám stále svoj domov a prežívam tam príjemné chvíle. Nedám dopustiť na môjho psa Clarka, ktorý je takou mojou bútľavou vŕbou a často sa s ním vyberiem na prechádzku po dedine.