Ak majú byť školy zatvorené, mali by sme tresnúť dvermi tak, aby to počul celý svet.
Autor: Dominika Marčanová, 3. ročník bc , 21. január 2010
Rok 1939 bol bezpochyby jedným z najprelomovejším v dejinách ľudstva…
Došlo k veľkým zmenám vo všetkých sférach ľudského života. Nás bude zaujímať, ako to ovplyvnilo študentov a čo ich v nasledovné obdobie čakalo. Keďže školstvo a budúca inteligencia boli naozaj ohrozené, všetky historické udalosti vyvrcholili 17. novembra.
Po Mníchovskom diktáte, kde sa rozhodovalo o nás bez nás, bol vytvorený Slovenský štát a 15. marca 1939 Česko obsadila Hitlerova armáda. Samozrejme, po nočnej "porade" s prezidentom Háchom. Hitlerovi sa konečne podarila vec, o ktorej už dávno sníval. K srdcu si totiž zobral Bismarckov výrok: "Kto má Prahu, má celú Európu."
Slovenskí študenti museli prestúpiť na univerzity na Slovensku, najmä na Univerzitu Komenského, ktorú koncom roka 1939 prezident Tiso navrhol premenovať na Slovenskú univerzitu. Taktiež mohli prestúpiť aj na nemecké vysoké školy v Prahe, to však väčšina odmietla. Na Univerzite Komenského ich však neprijali s nadšením, považovali ich za masarykovcov, benešovcov a čechofilov. Rektorom univerzity sa stal Dr. Vojtech Tuka, ktorý bol náhle menovaný za profesora.
Keď chceme rozprávať o 17.-tom novembri 1939, musíme vedieť o mnohých udalostiach, ktoré sa stali pred ním. Jednou veľmi dôležitou je 28. október, teda deň osláv výročia vzniku Československej republiky. Tú nacisti násilne rozdelili, a to ľudí veľmi pobúrilo. Rozhodli sa teda zobrať oslavy demonštračne. Veľký význam tu majú letáky, ktoré sa začali objavovať už deň predtým. Takisto tzv. šuškanda. Ráno, 28. októbra sa začali na uliciach objavovať Česi s klobúkmi v rukách a trikolórou na rukávoch. Továrne a dielne prestali pracovať a ľudia si zdobili domy československými zástavami. Prvé ilegálne vedenie KSČ poslalo do Moskvy depešu, že na 28. október je naplánovaný masový štrajk a demonštrácia proti okupantom. V tento osudový deň sa v rozhlase z Londýna ozval aj Edvard Beneš, ktorý však vo svojom prejave nabádal ľudí k pokojnému vystúpeniu: ,,Pamätný 28. október si pripomenieme dôstojným pokojom a nádejou do budúcnosti... V deň 28. októbra sa zdržujte podľa možností doma a choďte najkratšou cestou len v nevyhnutných prípadoch." (J. Leikert, Ráno prišla noc). O akcii vedel aj Úrad ríšskeho protektora, nemecká polícia a protektorátne ministerstvo vnútra. Tí vypracovali súhrnnú správu o potlačení odporu, ktorú zaslali do Berlína. Hitler jej nevenoval veľkú pozornosť. Spoliehal sa na nemecké bezpečnostné orgány, teda na políciu a jednotky SS a SA.
Dvadsiaty ôsmy október bol bežnou pracovnou sobotou. No vyobliekaní a československými farbami vyzdobení ľudia vyšli do ulíc. Okolo Václaváku to vrelo, zneli národné piesne, clivé Kde domov muj, ľuďom tiekli po lícach slzy. Automaticky pokračovali aj slovenskou časťou Nad Tatrou sa blýska, ktorá bola zakázaná. To už bolo pre Nemcov veľa. Začali zasahovať policajné oddiely, nasleduje hromadné zatýkanie demonštrantov. Nemeckí provokatéri a študenti ovládaní nemeckou tajnou políciou začali používať násilie, päsťami udierali do tvári. Ľud sa však biť nenechal... V popoludňajších hodinách násilie vyvrcholilo do streľby, nepokoje rástli. Do Černínskeho paláca, kde sídlil Úrad ríšskeho protektora, volal sám führer. Chce mať v stovežatej Prahe pokoj, káže nepokoje všetkými prostriedkami potlačiť. Pred šiestou hodinou vydal štátny tajomník Frank príkaz na radikálne vyprázdnenie Václaváku. Plnili sa väznice, rástol počet zranených a postrelených.
Štatisticky sa protestu zúčastnilo 100-tisíc demonštrantov proti 53 dôstojníkom, 2317 policajtom a proti 5-tisícom mužov nemeckej polície. Gestapákov bolo toľko, že sa to nedalo ani spočítať. (J. Leikert, Ráno prišla noc). Práve v tento deň bola prvýkrát preliata krv nevinného človeka v boji proti fašizmu u nás. Prvou obeťou bol robotník Václav Slezáček, zastrelený 18:25 na rohu Žitnej a Ve Smečkách, kde Nemci začali so zbraňami v rukách dav rozháňať. Mŕtvolu robotníka obhliadal český policajný lekár MUDr. Slezák. Na policajný formulár napísal: "Strelná rana do oblasti srdca". Vrah je dodnes neznámy. Slezáček bol pochovaný 4. novembra na cintoríne v Braníku. Nad jeho hrobom bolo zakázané rečniť a nebol prítomný ani kňaz. Zúčastnilo sa na ňom veľké množstvo Pražanov, ale aj niekoľko českých policajtov v uniformách a gestapo. Druhou obeťou bol 24-ročný študent medicíny Ján Opletal, ktorý bol smrteľne zranený. Budem o ňom ešte veľa hovoriť, keďže práve jeho smrť bola dôležitým okamžikom týchto historických udalostí, ktoré vyvrcholili sedemnástym novembrom.
Významnú úlohu zohrali českí a zvyšok slovenských vysokoškolákov, ktorí bývali najmä v pražských internátoch. Hlávkári - tak boli nazývaní študenti, ktorí bývali Hlávkovej koleji, medzi ktorých patril aj Opletal. Ten ako podpredseda študentskej samosprávy a sociálny referent, mal medzi kolegami autoritu a vážnosť. Osudné poobedie 28. novembra mal tráviť so svojou priateľkou a spolužiačkou Maruškou Kafkovou. Spoločne sa mali učiť anatómiu. Jeho odhodlanie bojovať za slobodu národa sa mu nakoniec stalo osudným...
Opletal bol ľavicovo orientovaný, svoje myšlienky a postoj voči nacistickým Nemcom, rád prezentoval verejne. Svojej profesorke z Litovelského gymnázia Márii Vaškovej sa zveril, že uvažuje o atentáte na niektorého nemeckého pohlavára. Dokonca uvažoval emigrovať do Nemecka, kde chcel pracovať v ilegalite. Jeho priateľka mala podozrenie, že o príprave 28. októbra vedel viac ako ostatní. Predvečer osláv bol nervózny a zamyslený. Listy, ktoré poslal Maruške Kafkovej, v ktorých sa zamýšľal o národe a spoločnosti, spálil. Jej osobne zakázal zúčastniť sa demonštrácií.
Opletala postrelili o 18:30 do brucha na križovatke Žitnej a Medzibranskej. Ako sa dostal do nemocnice na Karlovom námestí dlho nikto nič nevedel. Podľa prednostu I. chirurgickej kliniky prof. MUDr. Arnolda Jiráska sa ešte dostal na námestie Petra Osvoboditele, až odtiaľ bol privezený na kliniku. Operoval ho prof. Pačes, ktorý o Opletalovom zranení hovoril nasledovne: "Išlo o škaredý priestrel. Predpokladal som, že projektil bude niekde v strede. Pri otvorení brušnej dutiny bolo evidentné, že ide o viacnásobný priestrel čriev jedným projektilom. Pravdepodobne letel z ľavej strany do malej panvy. Všetko nasvedčovalo tomu, že strela ho zasiahla zblízka." (J. Leikert, Ráno prišla noc). Ján sa po operácii pokojne prebúdzal a bol v dobrom telesnom stave. Zdanie však klamalo, bolo s ním zle. Mal potrhané hrubé aj tenké črevo a zápal podbrušnice. Podozrivé bolo, že o jeho zdravotný stav, a najmä o vyoperovaný projektil, t. j. náboj z revolveru stredného kalibru, sa zaujímalo gestapo prostredníctvom lekára Gollu.
Presne 14 dní po postrelení, teda 11. novembra 1939 v sobotu, Ján Opletal podľahol zraneniu a dodýchal. Podľa chorobopisu to bolo pred obedom. Na budove v Hlávkovej koleji bola vyvesená čierna zástava. Pitvu stanovili na 13. novembra. Tá sa uskutočnila pred deviatou ráno v Ústave pre súdne lekárstvo na Albertove. Pitval sám prednosta ústavu profesor Hájek. Príčina smrti bola jednoznačná: postupný difúzny zápal podbrušnice.
Opletalovo meno sa stalo symbolom, jeho smrť spojila študentov a ľudí po celej republike. Rodičia chceli Jána pochovať doma, v malej dedinke Lhota pri Nákle. Preto sa jeho kolegovia a spolužiaci rozhodli usporiadať v Prahe verejnú rozlúčku. Protektorátna vláda prekvapivo pohreb povolila. Pravdepodobne to Berlín bral ako jednu z veľkých príležitostí sa konečne zbaviť českej inteligencie a budúcich veľkých intelektuálov, ktorí samozrejme predstavovali nebezpečenstvo. Oficiálny pohreb sa uskutočnil 15. novembra o 9:30. Odhadom prišlo až 4-tisíc ľudí. Zakázané boli akékoľvek prejavy a provokácie, ešte aj kňaz Jaroslav Krejcárek bol prísne varovaný policajným komisárom, aby sa zdržal prejavov, ktoré by študentov rozrušili. Rozlúčka spočiatku prebiehala v pokoji, doslova v tichosti. Ľudia plakali, spievali hymnu.
Zrazu sa však proti zástupu vyrútilo policajné auto. To spôsobilo rozruch a napätie, zástup musel odstúpiť nabok. Podľa mnohých to má na svedomí fakt, že po naložení rakvy do pohrebného auta sa smútiaci nerozišli, ale pokračovali v zástupe ku Karlovmu námestiu. Udalosti sa však zrazu začali vyvíjať úplne inak. Tichá demonštrácia sa zmenila na búrlivú. Mnohí si môžu myslieť, že sa opakuje 28. október. Tu sa už však dostáva k slovu polícia a SS. Prvýkrát zaútočili na Vyšehradskej ulici. K najväčšiemu incidentu došlo pred právnickou fakultou.
"Študenti sa chceli ukryť na pôde svojej alma mater, nemecké prepadové komando však akademickú pôdu ignorovalo. Až 23 študentov bolo zavlečených do Petschkovho paláca, surovo vypočúvaných a následne odvezených do väznice na Pankráci. V čase, keď na Opletalovu truhlu dopadajú hrudy rodnej hrudy v Lhote, v Berlíne začína Hitler mimoriadnu poradu. Tá netrvá dlho, führer bez dlhých rečí rozhodol: Všetky české vysoké školy zatvoriť, vodcov zaistiť a väčší počet študentov odvliecť do koncentráku. Porada pokračovala tzv. Aktenvermerk- om, t.j. označenie záznamu, ktorý urobil Himmler. Vysoké školy zatvorené s okamžitou platnosťou na tri roky, v ich budovách sa ubytujú pohotovostné jednotky SS. Za každého Nemca, ktorý bol pri demonštrácii zranený, budú traja študentskí vodcovia popravení...
Je 17. november 1939, chvíľu po polnoci, začiatok konca. Akcia vošla do dejín ako Sonderaktion. Najprv vtrhla Nemecká tajná polícia do kancelárie Zväzu českého študentstva, kde sa konala normálna schôdza výboru. Väčšinu prítomných zastrelili. Ako prvú prepadli Hlávkovú kolej. Boli tri hodiny ráno. Rozdivení "esesáci" vylamovali dvere a mlátili rozospatých študentov hlava-nehlava, chlapcov i dievčatá. Pred internátom stáli autobusy, ktoré mali študentov odviesť do Ruzyne. Tie však nestačili a odvážali ich aj nákladné autá.
"V rozpätí niekoľkých hodín sa hordy nemeckej polície vrhli aj na ďalšie internáty. Pripomínali svorku vlkov. Masarykova kolej, Hradčanská, Švehlova, Stará kolonie i Nová kolonie na Letnej. Scenár všade rovnaký. Rozospatí študenti nechápali, či je to sen, alebo skutočnosť. Ich tváre sa postupne sfarbovali do červena. Ako dobytok ich hnali schodmi do vysvietených jedálni, študovní, pivníc, kde museli bez pohnutia stáť so zdvihnutými rukami. Ponižovanie pokračovalo. Mnohí boli bosí, len tak, ako ich vytiahli z postelí. Nakoniec prišli vojenské autá. Keď nestačili, vypomohli autobusy hromadnej dopravy. Pre mnohých študentov to bola posledná cesta Prahou. Stovežatá sa práve prebúdzala do uplakaného rána." (J. Leikert: Ráno prišla tma). Dokopy Nemci zatkli 2-tisíc študentov. Zdalo sa im to málo, preto niektorých vyťahovali aj priamo z ich bytov.
"Pri vyskakovaní z áut a autobusov každému jednu struhli. Namiesto pozdravu. Pod silnými reflektormi nás hnali úzkym špalierom. Nízko nad zemou natiahli tenký drôt. Padali sme ako hnilé hrušky. To bol signál na ďalšie mlátenie. Mnohým rozbili hlavy a polámali rebrá... Horko-ťažko som spoznával svojich kamarátov, takí sme boli dobití a špinaví od blata. Nesmeli sme sa ani pohnúť, stále na nás mierili nastavené guľomety..." (J. Leikert: Ráno prišla noc, výpoveď národného umelca doc. PhDr. Jana Pilařa). Tí, čo neskončili vo väzení, putovali do koncentrákov. Ťažko povedať, čo bolo horšie. Ráno okolo 7:00 bolo oficiálne popravených deväť údajných iniciátorov študentských nepokojov.
Josef Adamec, nar. 18. 12. 1909
Jan Černý, nar. 20. 11. 1914
Ing. Marek Frauwirth, nar. 8. 12. 1911
Dr. Jaroslav Klíma, nar. 18. 5. 1913
Bedřich Koula, nar. 1. 3. 1913
doc. dr. Josef Matoušek, nar. 13. 1. 1916
dr. František Skorkovský, nar. 1. 10. 1906
Václav Šafránek, nar. 11. 12. 1920
Jan Weinert, nar. 18. 12. 1914
Ich výber je prekvapujúci. Väčšina z nich podporovala politiku protektorátu a bola za česko-nemecké zblíženie.
Koncentrákom študentov sa stal SachSenhausen- továreň na smrť, neslávne nazývaný aj jatkami Berlína. Zahynul tu každý druhý väzeň. Koncentračný tábor bol pre študentov univerzitou života. V študentských barakoch sa tajne organizovali prednášky z rozličných odborov. Veľkou vzpruhou pre väznených študákov boli osobnosti ako Antonín Zápotocký, Ivan Sekanina, Josef Čapek a ďalší. Koncentračný tábor mal študentov, podľa Hitlera, prevychovať. Docielil však opak. Vychoval ich k nenávisti voči fašizmu a akémukoľvek násiliu. Zároveň im ukázal cestu k politickej uvedomelosti a internacionálnej solidarite. Dal im do rúk a sŕdc tú najsilnejšiu zbraň. Cieľom Nemcov 17. novembra 1939 nebolo len zastrašiť a zlomiť československý národ. Akcia mala ďalekosiahlejší zámer. Zničiť inteligenciu a duch národa, ktorý ich nebude potrebovať. Bolo treba samozrejme začať od školstva, to muselo prestať existovať ako prvé.
Správy o týchto brutálnych represáliách proti študentom sa dostali do celého sveta. Najmä cez Slovensko, kde boli ešte akreditovaní novinári, ktorí sa museli z Prahy stiahnuť. Palcovými titulkami zaplnili prvé strany svetovej tlače. O československých študentoch sa hovorilo na všetkých kontinentoch. Totižto, ak majú byť školy zatvorené, mali by sme tresnúť dvermi tak, aby to počul celý svet. Stali sa pojmom, ktorý vzbudzoval sympatie, a zároveň odpor voči nacistickému barbarstvu.
Naplnili sa prorocké vyjadrenia redaktorov, ktorí svoje články o 17. novembri končili vyjadrením nádeje, že raz príde deň, keď sa tento dátum bude pripomínať na celom svete. Prišlo to čoskoro. Pokrokoví študenti vo svete si uvedomili, že 17. november 1939 nebol len dňom útoku na práva, slobodu a životy československých študentov, ale útokom na práva študentov na celom svete. A tak už o dva roky neskôr, 17. novembra 1941, vyhlásili v Londýne Medzinárodný deň študentstva.
Zdroj foto: wikipedia.sk
Fajn analyza, chybaju vsak medzitulky a mozno je text pre WJ aj pridlhy, ale inak cenny. Skoda len, ze 17. november bol uz davnejsie….
— eviak · 16. február 2010 · #
dakujem za ozivenie si takeho doleziteho datumu v historii a presneho vysvetlenia okolo neho. Kedysi nam tieto informacie boli zadrzane.
— JIRKA · 16. február 2010 · #
mozno je pridlhy, ale je mozne ho vobec skratit? Ja som rada, ze som sa dozvedela, co mi bolo cele roky odcudzene.
— JIRKA · 16. február 2010 · #