Byť Maďarom je... asi jedno
Autor: Margita Kissová, 1. ročník mgr, 30. december 2009
Mať maďarskú národnosť na Slovensku so sebou prináša všakovaké zážitky.
Odjakživa ma fascinoval človek. Nie svet so svojimi veľkými mrakodrapmi, nekonečnými púšťami a preplnenými diaľnicami, nie homogénna šedá masa ľudstva, množiaca si problémy a seba samu. Človek - a často jeho smiešna snaha odlišovať sa od ostatných. Kým však pestré šaty, prepichovanie uší či vyholenie si iniciálok na temeno hlavy sú vecami dobrovoľnými (a na ich základe nás hodnotia tí podstatní, "tí druhí", ktorých názor nám je aj tak ukradnutý, no vnútorne pookrejeme pri zdesenom výraze babičky pri pohľade na naše ostne v obočí). Niekedy však vyvoláme zdesenie, zhrozenie a priam antikristovskú hrôzu našou národnosťou.
Mať maďarskú národnosť na Slovensku so sebou prináša všakovaké zážitky. Na štipendijnom pobyte v Nemecku pred niekoľkými rokmi som bola v pestrej zmesi študentskej spolu s chlapcom s menom Csaba, jediným exotom z juhu. Slovenskí spolužiaci hľadeli na mňa zvláštne. A nemeckí spolužiaci ako na najväčšieho kozmopolitu, ovládajúceho jazyk úplne iný, ako je jeho materský. A Csaba bol rád, že sa mal s kým porozprávať.
Navštívil nás sestrin kamarát z Budapešti. Nie, necítili sme spolupatričnosť, ani sme sa bratsky neobjali a nekuli plány na realizovanie aspoň takej miniautonómie. Pousmial sa akurát nad slovenským prízvukom môjho otca, muža s maďarčinou ako materinským jazykom. Maďarská maďarčina je v mnohom odlišná od slovenskej. Keby sme si v bufetoch na Balatone a v Patinciach pýtali "párky horčicával", v Patinciach by nám s úsmevom (no dobre, preháňam - služby sú aj na juhu vykonávané s kamennou tvárou - v tom lepšom prípade) podali hot-dog. Na Balatone asi navštívenku ambasády nejakej slovanskej krajiny.
A v neposlednom rade je tu vzťah slovenskej majority a maďarskej minority. Keď niekto vyrastá na národnostne zmiešanom území, ba dokonca v národnostne zmiešanej rodine, vníma národnostné rozdiely inak. A to tak, že ich nevníma. Na slovenské gymnázium v mojom rodnom meste chodili študenti i maďarskej, i slovenskej národnosti. Napokon sme sa všetci dostali na vysokú školu, či Maďar, či Slovák - no všetci na slovenské vysoké školy. Všetci s rovnakým prízvukom, ktorý bol pre ostatných taký úžasne vtipný.
Spočiatku som si nevedela v Bratislave zvyknúť. Nielen na električky a často až intímny kontakt s ľuďmi v nich. Ani na celkový charakter ľudí, ktorí sa ma v multikulturálnom hlavnom meste pýtali, či sme ozaj a skutočne mali vyučovanie po slovensky. Či také inštitúcie, ba dokonca výchovnovzdelávacie ustanovizne, kde sa hovorí po slovensky a nie ugrofínskou hatlaninou typu "hüpűlőkölöm", na juhu vskutku jestvujú. Nato som im ponúkla detailnú exkurziu po Komárne, azda priam symbole už toho drsného juhu, kam sa Žilinčan neodváži ísť, kde Martinčan striehne na každý tieň s obrysmi bojovníka malého vzrastu, sediacom na oslíkovi a kde si turisti z Pécsu či Balatonfüredu v tej záplave maďarských trikolór a sôch maďarských panovníkov ani neuvedomia, že už sú za hranicami.
Mrzia ma nedorozumenia medzi ľuďmi. Najmä, keď si neuvedomujú, že ich de facto nič nerozdeľuje. Maďari na Slovensku nie sú charakterovo odlišní od Slovákov. Južanský temperament, vášnivé "feferónky" od Dunaja, čabajka na raňajky. Nič také. Každá babka sa rozčuľuje nad dvojkou zo správania svojho vnuka, či ide o babku Aranku a vnuka Gergelya, alebo o tetu Hortenziu s tým jej beťárom Slavom.
Rovnako (ne)platia koncesionárske poplatky, kašlú na politikov - okrem tých "fešných", chodia do krčmy a búchajú o stôl, keď sa im deje krivda. Škoda, že si Slovač a "Maďarč" neuvedomuje, že aspoň jednu krivdu by sa dalo dialógom, hľadaním a nachádzaním spájajúcich vecí, odstrániť. Či už by sa "dialogizovalo" pri borovičke alebo barackpálenke.
Foto: pravda.sk



Super prispevok! Blahozelam!
— eviak · 2. január 2010 · #
Velmi dobry clanok. Pripojim len moj postreh, ze madarski Madari predsa len budu o cosi narodnejsie zmyslajuci ako slovenski Slovaci, staci porovnanie popularity Jobbiku a Nasho Slovenska.
— peter · 17. marec 2010 · #