Raňajky v pyžame, ožívajúci ranný rituál v Mlynskej doline

Autor: Margita Kissová, 1. ročník mgr, 16. december 2009

Nikdy som nebola fanúšikom inštitucionalizovaného jedenia. Filozoficky som sa nevedela stotožniť s odnášaním nezjedeného obeda naspäť, prekážali mi reči o tom, že je jedlo nejedlé a k tomu všetkému sa pridala fóbia prezentovať akt jedenia na verejnosti, keďže mi zemiaková kaša neraz kvôli blúdiacim myšlienkam skončila na líci. Ako milovník experimentov, predovšetkým tých na sebe, som sa rozhodla, že po otestovaní sily zelenej farby na vlasy (nebola až taká trvácna, ako ju výrobcovia sľubovali) a iných pubertálnych výstrelkov spravím niečo pre všeobecnú osvetu ľudstva. Vybrala som sa do novej jedálne v Mlynskej doline.

Venza - tak znie dôvtipný názov nového stravovacieho zariadenia v átriových domkoch. Každý deň vchádzam a vychádzam do dôverného prostredia internátu predierajúc sa cez dav vyhladnutých študentov, ktorý ma odrádzal od vyskúšania stravovacieho zariadenia nachádzajúceho sa doslova pod mojím nosom. Keď sa však nová jedáleň etablovala v študentskej obci ako chutná a študentské peňaženky nevykrádajúca alternatíva voči vifonom, kebabom a spol., eliminoval sa prvotný chaos v platení za jedlo a poskytovali sa služby (jesť, piť, kávičkovať) od rána do večera, stála mi za jednu návštevu.  

Uskutočnila som drsnú verziu experimentu. Ráno, naobed, večer. (Áno, tá absencia mi za to napokon stála.) Ráno som nebola jedinou pyžamovou verziou študenta. Ostatné tváre s opuchnutými očami a strapatými vlasmi netrpezlivo čakali na otvorenie sezamu a lačne sa vrhli na bagety, ktoré sa pre ich cenu čoskoro stali nedostatkovým tovarom. Po ranných hlbokých úvahách s ostatnými čakajúcimi v rade - okrem iného i o tom, v čom tkvie tajomstvo bagiet za pol eura - či zaručeným príbehom o zázračnej schopnosti zapekačiek vyliečiť rannú nevoľnosť po noci prehýrenej štúdiom a iným sebazdokonaľovaním, sa v mojich rukách konečne ocitlo jedlo. Pár grošov a raňajky boli zaobstarané.

S obedom to bolo trochu komplikovanejšie. Treba si vystáť dlhočizný rad, kým si kúpime hlavné jedlo dňa. Pozitívom je, že si hladoši môžu namixovať svoje jedlo sami. Jednotlivé komponenty jedla, prílohy, šaláty - všetko je v samostatných miskách. Čiže žiadne repete typického zvuku plesknutia zemiakovej kaše na tanier, ktorým nám tety kuchárky na stredných školách tak rady robili chute, nehrozí. Sladké, slané, zdravé, zdraviu škodlivé a srdcové tepny upchávajúce - vyberú si nielen uvedomelí, ale aj tí, čo nedopustia na lahodnosť vyprážaného syra s hranolkami. Ak ste fanúšikom matky múdrosti a ochotne si zopakujete státie v rade, na večeru si môžete vybrať z tých istých - pravda, nie presne tých istých kysnúcich a kvasiacich sa jedál - ako naobed.

I keď sa otvorila jedáleň Venza 1. apríla, žarty si z nás nerobí ani kvalitou jedál, ani prístupom ochotných vystresovaných kuchárok a pracovníkov. Sympatické je, že ponúkané jedlá majú skutočne blízko k študentskej duši. Nie je to žiadna luxusná ustanovizeň mestského charakteru. A napočudovanie - veľmi rýchlo sa vysporiadala aj s problémom bagiet, miznúcich rýchlosťou svetla. Niektorí ľudia, trpiaci syndrómom zväčšeného žalúdka, sa z jedálne sa vykrádajú so štyrmi bagetami pod pazuchou. Akútny nedostatok sa však medzičasom vyriešil a päťdesiat centov nadobudlo v študentskej obci nový rozmer.

zdroj fotografie: http://www.svet-bydleni.cz

Fotogaléria

Rubriky

• Glosujeme
• Kultúra
• Médiá
• Poetika
• Politika
• Spoločnosť
• Šport
• Študentský život
• Svetom

• Videá

Užitočné stránky

Spriatelené weby

• Robotník si zaslúži svoju mzdu
• Nedeľná polievka
• Farizeji
• Osem a pol percentný Figeľ
• O štyroch mušketieroch