Príbeh zo zlého filmu
Autor: Soňa Weissová, 2. ročník bc, 22. december 2009
(poetika)
Povedala si, že je Deň D. Niečo spraví. Nepovie mu, čo cíti. Iba ho objíme, dá mu pusu na líce. A povie, že sa chce držať za ruku ako v pondelok. Na tom predsa nemôže byť nič ťažké. Ale bolo.
Prišiel ju odprevadiť na stanicu. V nedeľu v noci. Tešila sa. V pondelok boli spolu. Rozprávali sa. Povedal jej, že ak sa jej nepáči jeho správanie, nemusí sa s ním baviť. Povedal to, pretože sa hnevala. Opýtala sa ho, či bude mať v nedeľu čas. „Uvidím, možno v nedeľu niečo budem mať," povedal.
Takže pre neho nebola dôležitá, nepovedal, že si spraví čas na ňu. Iba ak nebude mať nič iné. Na chvíľku od neho poodišla a pozrela na nebo. Hovorila si, čo si čakala. Na nebi sa na ňu škerila posmešná tvár. Presne to cítila. Výsmech niečoho. Prišiel za ňou. Ukázal hore a povedal: „Smrtka." Takže sa jej to len nezdalo. Bolo to tam. Tvárila sa, že sa jej to nedotklo. On sa tváril, že nič nepovedal. Ostatne ako vždy.
Sedeli pod hradom, pili pivo. Stále komunikovali. Pri ceste z hradu sa skoro potkla. Chytil ju za ruku. Držali sa stále. Aj keď sedeli na kofole u Hemmingwaya. Hladkala mu ruku. Hrala sa s ňou. On jej ju držal, chvíľami sa zapájal. Celou cestou na stanicu sa držali. Bolo jej dobre. Na stanici sa lúčili. Objímali sa. Držali za ruky. A jej bolo stále dobre. Na rozlúčku si dali pusu na líce. Aj keď ona nechcela. On si pusu vypýtal. Stáli pri sebe, pozerali si do očí, no ona spanikárila. Cestou domov sa usmievala. Povedal jej niečo, čo ju zranilo, ale potom sa správal inak. Nevadilo jej, že je to len osobák, ktorým pôjde bezmála hodinu.
V sobotu jej napísal, či ju môže prísť odprevadiť. Bola šťastná. A tak prišla nedeľa. Deň s veľkým D. Naozaj. Prišiel za ňou. Plán sa rozpadol, len ako ho uvidela. Bežal k nej, pretože meškal. Držal v ruke cigaretu a ona sa k nemu neodvážila priblížiť a objať ho. Cítila z neho alkohol. Zrazu sa nemali o čom rozprávať. Desiatky hodín, ktoré spolu strávili, neznamenali nič. Obaja boli rozpačití. Na moste pred stanicou sa potkol, na stotinu sekundy ho chytila za ruku. Nereagoval. Začínala byť zúfalá a nespokojná. Na stanici stretli dve dievčatá. Nešiel ju predstaviť. Povedal jej, nech ho počká a odišiel za nimi. A ona sa začala usmievať, pretože jej bolo do plaču. Niečo bolo zle. Veľmi zle. Vrátil sa a spolu išli na perón. V podchode jej povedal, že ho bude nenávidieť. Nedokázal povedať prečo. Stretli tie dve slečny. Ona sa zachovala ako trucovité dieťa, išla ďalej. Na nástupišti odišla ďalej od nich. Prišiel za ňou, prosil ju, aby išla k nim. Pozeral jej do očí. Ona jemu. Dnes je deň D.
„Vieš, chcela som ti dať pusu, chytiť ťa za ruku", povedala mu s úsmevom. Inak sa nedalo. On sa pozeral mimo. Bolo to ťažké aj pre neho. „Život je komplikovaný. Ja mám od dnes priateľku." A ona sa na neho usmievala. Hrýzla si do pery, aby sa nerozplakala. „Keď sa ti ozvem, pôjdeš so mnou von?", opýtal sa. Ona na neho hrala, veď prečo by nie. Odišiel od nej za tými slečnami. Pokúšala sa dostať do vlaku. Žiadne dvere nešli otvoriť. Skúšala prvé, druhé, tretie. Potom si ich všimla. S jednou z nich sa objímal. Šťastný. Sklopila zrak. Z celej sily skúšala otvoriť tie dvere. Chlap za ňou sa o to tiež pokúšal,no boli zaseknuté. Nastúpila dverami asi meter za ich chrbtom.
Nemohla mať to šťastie, aby bol prázdny vlak a ona by mohla plakať. Bol plný. Bol to osobák. Keď sa otočila, zo svojho miesta ich videla. Napísala mu sms-ku. Bolo jej to jedno, bolo to jedno. Ľúbim ťa. Celú cestu neplakala. Neplakala ani doma. Na druhý deň ráno, pred odchodom do školy sa rozplakala. Kľačala na zemi. Ako to celé zvládne?
Bola šialená, stretla sa s ním hneď na druhý deň po tom, čo sa stalo. Sám jej povedal, že to celé bolo ako z veľmi zlého amerického filmu. Že on to tak nenaplánoval. No veď čo už, život je predsa komplikovaný.
Zdroj fotky: fotky.sme.sk
