Komenského zbierka hračiek deťom z Tanzánie


Oslavy 90. výročia založenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Filozofická fakulta UK oslávila deväťdesiatku

Oslavy 90. výročia FiF UK prišla podporiť aj premiérka Iveta Radičová

Večerný program Dies Academicus

Akademické fórum z osláv 90. výročia FiF UK prinieslo sériu prednášok

Glosujeme

Uhni!

Soňa Weissová, 2. ročník bc, 17. december 2009

Taká bežná cesta v decembri. Predstavte si, že vám končí prednáška 17:40. Chcete ísť na rýchlik o 18:10, takže ak ho chcete stihnúť, musíte použiť električku idúcu o 17:44. Trinástka, ktorá ide o 17:56 príde na stanicu 18:08. Prebojovať sa k vlaku je nemožné. Prečo?

 

Ach, tie eskalátory. To sú tie schody, ktoré sa hýbu. Pre Slovač to nepochopiteľná vec. Hovorí nám niečo pravá strana? Čo v zahraničí bežne funguje, v rámci slušnosti aj na Slovensku, o tom niektoré teliatka ani len netušia. Keď sa postavia napravo, vznikne priestor pre ľudí, ktorí sa ponáhľajú. Ale na čo. Radšej preto používam relatívne šmykľavé obyčajné schody. Možno je to mierne zdraviu nebezpečné riešenie, no rýchlejšie.

 

Hurá na predvianočný zhon. Hala na stanici plná ľudí, to by sa dalo čakať. Že stoja v dlhočizných radách a nechali si kúpu lístka na poslednú chvíľu, aj to by sa dalo pochopiť. Čo nechápem je ich maximálne dutý pohľad, keď vidia snahu prebiť sa k nástupištiam. Samozrejme neuhnú. Keď konečne nejaký dobrovoľník uhne, čaká vás beh na nástupište. Tu je ďalšia fáza, tzv. námesačníci. To sú tí, ktorí sa vlečú, obzerajú sa. Najlepšie je, ak idú aspoň traja s gigantickými kuframi. Vy zozadu nervózne nakúkate ponad ich plecia, či sa dajú obehnúť. Nedajú. Musia ísť stredom chodby.

 

Keď sa konečne prebojujete k vlaku, srdce vám bije dvadsaťkrát rýchlejšie ako obvykle. Ponáhľate sa nastúpiť. Väčšinou natrafíte na úplne plný vozeň, kde sa ľudia tlačia. No a ako obvykle neschopní posunúť sa do voľného priestoru a nechať aspoň nejaký kyslík.

 

Aspoňže cestujem len 30 minút. Keď vystupujem, čakajú ma ďalšie teliatka priamo pri schodíkoch. Nechajú priestor asi tak 20 centimetrov a potom sa neuveriteľne čudujú, prečo do nich ľudia vrážajú.

 

Aby som sa vrátila k základnej otázke: áno, milujem cestovanie, i keď takúto cestu absolvujem aspoň tak štyrikrát do týždňa.

 

Foto: ivantravelphoto.com 

Pošli do vybrali.sme.sk

Meno:
E-mail:
Komentár: