Prepnutie
Autor: Michaela Beňová, 3. ročník, bc, 25. január 2010
Deň plný slnka, dažďa, listov, očakávaní, túžob, lásky, ale aj nešťastia a naplnených osudov. Jednoducho mix všetkého možného aj nemožného.
Park bol opustený, len pár jedincov na prechádzkach so svojimi štvornohými miláčikmi brázdili navlhnuté listy "polonahých" stromov. Deň ako každý iný, ale predsa sa niečo šírilo vzduchom. Mladý vyhasnutý život.
Starenka so starčekom počas svojej pravidelnej zdravotnej prechádzky zbadali niečo, čo ich bude prenasledovať do konca života. Telo malého dievčatka bezvládne ležalo na mokrej tráve, na krku hlboký zárez od tenkého motúza. Bolo uškrtené.
Kto môže takéto niečo urobiť? Kto je schopný takej ohavnosti? Čo len mohlo urobiť deväťročné dieťa, že takto skoro musel vyhasnúť jej život?
Samozrejme, že nič. Ako každý deň išla zo školy, tešila sa na výtvarný krúžok, pretože milovala kreslenie. Mala rada veľa vecí. Ľúbila svojich rodičov aj keď nežili ako správna rodina, ale boli to jej rodičia, a vždy sa na nich tešila. Cez víkend na mamu, počas týždňa na otca. O týždeň sa mala presťahovať do Rakúska k mame a k jej priateľovi. Bola nadšená. Plná očakávaní z nového prostredia. Minulý víkend si išla vybrať s mamou nábytok do novej izby a pekné hračky. Otecka to veľmi netešilo, ale veď ho bude chodiť navštevovať. Predsa ho ľúbi.
Práve kráčala za ním domov, išla na obed. Oco varil jej obľúbené jedlo. Hráškovú ryžu a španielskeho vtáčika. "Mňam." povedala si len tak radostne pre seba, a svižne vykročila.
Doma sa pekne najedla a išla sa nachystať do svojej izby na krúžok. Zrazu však zacítila na krku prekvapivú bolesť. Snažila sa dýchať, ale nešlo to. "Tati, prosím, pomôž mi. Prosím," chrčala a malé detské rúčky sa snažili dostať motúz, čo najďalej od krku. Nedalo sa. Zarezával sa čoraz hlbšie a hlbšie. Veľké mužské ruky nepovoľovali. Zahmlilo sa jej pred očami, posledná myšlienka na mamu, na všetko, čo mala rada... zomierala. Zašepkala len, "Prečo?"
Malá Sára zomrela doma. Vrah odniesol bezvládne telíčko do parku a položil na trávu so slovami: "Keď ju nemôžem mať ja, nebudeš ju mať ani ty."
Bol to jej otec, jej vzor. Človek, ktorého ľúbila nadovšetko na svete a verila mu. Otec, ktorému preplo, a radšej ju zabil, len aby nemusel podstúpiť potupu, že mu manželka vezme dcéru. Ako mohol zabiť vlastné dieťa? Bol to obyčajný egoista. Nakoniec ani nezvládol niesť následky svojho činu a zabil sa sám - svoje žily "pohladkal" žiletkou.
