Nekradneš – budeš okradnutý alebo Kolobeh života v Mlynskej doline

Autor: Margita Kissová, 1. ročník mgr, 29. november 2009

Je jedno, koľko koberčekov, dečiek, plyšákov alebo iných zútulňovacích elementov sa v nej nachádza - citový vzťah k vášmu náhradnému domovu je naštrbený. 

Opití nezodpovední študenti a asociálny punker, ktorý sa ľstivými a priam bondovskými metódami v noci vkráda do ich izieb. MacGyver s čírom, v roztrhaných kanadách a v špinavom tričku, na ktorom sa týči symbol anarchistov a oporou mu je rovnako alternatívny gang spolupáchateľov. Asi takto som si predstavovala obe strany v nedávnom konflikte - okradnutí verzus zlodej v Mlynskej doline. Až do dňa, kedy som sa sama nestala jedným z aktérov tohto bizarného divadielka.

Pondelok ráno. Už je asi študentskou deformáciou, že človek podvedome vstane na prvú hodinu, i keď mu budík niekam zapadol, alebo sa náhodou nezapol. Alebo keď mu ho náhodou niekto ukradol.

Bolo to jedno z prvých mrazivých októbrových rán. Vstávala som ako prvá, prekvapujúco nie na rockové riffy z môjho budíka, ale na Ashley Simpson, zvučne hlaholiacu po celej izbe, otriasajúc tenké sadrokartónové steny átriákov a prebúdzajúc hádam každého, len nie spolubývajúcu, ktorej budiaci telefón patril. Podozrivé - keďže som mala budík nastavený na včasnejšiu rannú hodinu a keď som prehľadala celú izbu, posteľ, paplóny, začala som veriť na samozmiznutie. Po javoch ako samovznietenie a samoúnos mi táto možnosť nepripadala nereálna a pre istotu som si prehmatala hrdlo a hruď, či sa telefón náhodou nedopatrením neocitol v mojom tráviacom trakte. Sny o bagetách môžu dopadnúť všelijako.

Rozospato som si uvedomila, že hľadať skoro ráno telefón je nekonštruktívne, počkám si, kým sa nezobudia spolubývajúce, aby ma prezvonili a nasmerovali ma správnym smerom k môjmu nezvestnému telefónu. Z čisto prozaického dôvodu som si zapla notebook. (Áno, je to zvrátené, že niektorí ľudia nemajú normálne hodinky a na určovanie času používajú vymoženosti techniky.) Z troch vojačikov s klávesnicami, obvykle poukladaných vedľa seba, pokojne ležiacich na zaprášených stoloch a dotvárajúcich kulisu priemernej internátnej izby, jeden chýbal. Ten stredný. Po mojom mierne panickom budíčku ("...kde je tretí notebook?") nabrali udalosti rýchly spád.

Idealisticky sme išli za vrátnikom. Staručký dedo bol jediným podriemkavajúcim obyvateľom kutice-vrátnice. Vraj v rámci šetriacich opatrení od šiestej rána sa v areáli átriových domkov nenachádza SBS-kár. A on nám pomôcť nevie. A odbil nás slovami: "Vidíte, toto sú vaši spolužiaci." Nemalo zmysel handrkovať sa s obstarožným strážcom vchodu do areálu, tak sme zavolali políciu. Prišla prvá dvojica, spravili zápisnicu škôd a odišli. Prišla druhá dvojica, spravili obhliadku izby - sprevádzanú nie práve lichotivými poznámkami ("No čo, dievčatá, mali ste divokú noc?") adresovanými vyklepaným dievčatám v ich útulnej voňavej izbietke. S druhou dvojicou sme odišli na policajnú stanicu v Karlovej Vsi, spravili ďalšiu zápisnicu a pridali ďalšie tri trestné oznámenia na neznámeho páchateľa, ktoré sa im v ostatnom čase kopili.

Keďže spolubývajúcej zmizla peňaženka s dokladmi, jej kroky smerovali na ubytovacie oddelenie. Po niekoľkých rokoch strávených v Mlynskej sme nečakali empatický prístup či akúkoľvek snahu o riešenie našich problémoch po strete s kleptomanom. A keďže sme nemali so sebou povestné „bonboniéry pre tety na ubytovacom", ani ľudský prístup. Zarážajúce bolo, že nechceli žiadnu výpoveď, žiadne informácie, čo a ako bolo. Aspoň ubytovací preukaz vystavili spolubývajúcej bez poplatku.

Byť v izbe, kde sa pohybovalo indivíduum, ktoré vo vašej prítomnosti snorilo vo vašich veciach a napokon si ich privlastnilo, nie je príjemné. Strata vecí sa oželie, no ak vám ich vezme zo zamknutej izby cudzí človek, strácate akýkoľvek pocit aspoň zdanlivého bezpečia na internáte. Je jedno, koľko koberčekov, dečiek, plyšákov alebo iných zútulňovacích elementov sa v nej nachádza - citový vzťah k vášmu náhradnému domovu je naštrbený.

A napokon vysvitlo, že to bola Viola. I to len údajná Viola, keďže pri sebe nemala doklady. Nejaké žieňa z Galanty, ktoré vybielilo niekoľko internátnych izieb. S napätím čakám na ďalší vývoj prípadu. Každú noc opieram o dvere motyku, ktorá by mala hlučne padnúť na zem, keď ju otvorí niekto nepozvaný a v duchu prosím o odpustenie všetkých asociálnych punkerov. Hodiny strávené na polícii, v bankách, v pobočkách operátorov, na ubytovacom oddelení - veru, aj takto si viete vyčerpať absenčky.  

Zhruba šesť týždňov od incidentu, kedy nám vybielili zamknutú izbu, zaklopal na dvere údržbár. Mal príkaz vymeniť zámok na dverách všetkým, ktorým vykradli izbu. Nepozastavujem sa nad tým, že nám menili zámok pred dvoma týždňami, pretože ľuďom na diskotékach je očividne chladno, preto si vzali aj spolubývajúcej bundu vrátane našich kľúčov. Vtedy vymenili zámok okamžite - po zaplatení poplatku. Dnes nám ho menili znova - očividne zbytočne. Ale ujo musel splniť príkaz, tak máme fungl nový zámok, tentoraz spravený bez poplatku, no už zbytočne. Žeby sa ubytovacie oddelenie konečne zobudilo a uverilo študentom, ktorým vykradli zamknuté izby, možno i - s údajne neodcudziteľným - univerzálnym kľúčom?

foto: mm.denik.cz

Fotogaléria

Rubriky

• Glosujeme
• Kultúra
• Médiá
• Poetika
• Politika
• Spoločnosť
• Šport
• Študentský život
• Svetom

• Videá

Užitočné stránky

Spriatelené weby

• Robotník si zaslúži svoju mzdu
• Nedeľná polievka
• Farizeji
• Osem a pol percentný Figeľ
• O štyroch mušketieroch