Komenského zbierka hračiek deťom z Tanzánie


Oslavy 90. výročia založenia Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Filozofická fakulta UK oslávila deväťdesiatku

Oslavy 90. výročia FiF UK prišla podporiť aj premiérka Iveta Radičová

Večerný program Dies Academicus

Akademické fórum z osláv 90. výročia FiF UK prinieslo sériu prednášok

Zaujímavosti

Splnený kalifornský sen

Jana Karaffová, 2. ročník bc, 25. november 2009

37 hodín v autobuse

Začiatok tripu sprevádzala nevyhnutnosť dostať sa z Bozemanu v štáte Montana do San Diega v štáte California. Tam ma už mali čakať moji dvaja spolucestovatelia, ktorí z Montany vyrážali asi o týždeň skôr. 37 hodín v štyroch rôznych autobusoch. Aj tak by sa dal stručne charakterizovať priebeh tejto cesty. Autobusová spoločnosť Greyhound Lines je síce v Štátoch miestami vykričaná a spája sa s nie najpríjemnejšími skúsenosťami cestujúcich, ktorých zážitky som počula aj na vlastné uši, na druhej strane je to najlacnejší spôsob dopravy. Riskovať sa predsa musí. Dve prebdené noci na nepohodlných sedadlách a nekonečné sledovanie štátov Wyoming, Utah a Nevada spoza okien autobusov. Napokon som však prišla až do San Diega a bez akejkoľvek možnosti telekomunikačného spojenia som sa stretla s Andrewom a Dankou.

 

Vstupná brána do Mexika

San Diego, to je južanský vzduch, teploty pre nezvyknutý európsky organizmus neznesiteľne vysoké, španielčina na každom kroku z úst tisícov Hispáncov a Mexičanov. San Diego, to je najväčšia zoologická záhrada na svete, svetoznámy Podmorský svet a ďalšia zoologická záhrada s divokými zvieratami. San Diego, to je mesto, o ktorom spieva Manu Chao, že ho chce navštíviť. San Diego, to je 15 míľ, ktoré oddeľujú Ameriku od mexických hraníc.

 

Keďže v USA nie je povolené stanovať, kde sa človeku zachce, na mnohých miestach sú zriadené kempové osady. Za malý poplatok tu cestovatelia môžu vcelku bezpečne prenocovať, samozrejme s vlastnou výbavou. Večerné rozkladanie stanu z posledných síl, a potom upadnutie takmer do stavu kómy, ráno opäť skladanie stanu, rýchle raňajky z konzervy či jednoducho chlieb. Na to sme si po niekoľkých dňoch zvykli ako na samozrejmosť. Pri väčšom šťastí naďabíte aj na sprchy. Po finančnej stránke takéto prespávanie nezruinuje a po vydelení počtom pasažierov v aute vás to vyjde omnoho lacnejšie než akýkoľvek pochybný hostel.

 

Pod generálom Shermanom

Ďalšou zastávkou na našom itinerári bol Sequoia National Park, známy vysokánskymi sekvojami a údajne najvyšším stromom sveta. General Sherman dosahuje úctihodných 83 metrov. Stáť pri ňom a dívať sa smerom k oblohe dodávalo pocit drobnosti a zraniteľnosti ľudských tiel. Po vzhliadnutí toho najcennejšieho, čo park ponúka a kratšej túre sme opäť nasadli do batožinou preplneného auta a vydali sa na diaľnicu. Tentoraz sme pred sebou mali vôňu veľkomesta.

 

Vo vzduchu cítiť slobodu

San Francisco sa stalo našou poslednou destináciou. Objavujúci sa pocit nostalgie z blížiaceho sa odchodu som sa snažila ignorovať. Tak ľahko sa totiž dá zvyknúť na život na cestách. Najmä v krajine, kde sa nad trampovaním v aute zo štátu do štátu a prespávaním kade-tade vôbec nikto nepozastavuje. Večeriame na parkovisku pred obchodných domom a nikto sa na nás pohoršene nedíva. Pýtame sa na cestu na pumpách a každý sa nám ochotne snaží pomôcť. Naberáme si vodu do päťlitrových fliaš vo fast foodoch a šaty sa nám pritom perú vo verejných práčovniach. A vo vzduchu cítiť slobodu. Je škoda, že mnohí Európania zakomplexovane pohŕdajú Amerikou bez toho, aby vôbec niekedy zauvažovali nad tým navštíviť ju a zistiť na vlastnej koži, že USA nie sú len George Bush, mrakodrapy a po kariére bažiaci manažéri.

 

Posledné dva dni v San Franciscu som využila na obhliadnutie si toho turisticky najznámejšieho. Na viac nebol čas. Golden Gate, Alcatraz či Pier 39. V centre mesta som minula posledné ušetrené doláre, aby som sa späť na európsku pôdu vrátila ako takmer každý cestovateľ - doslova s prázdnymi vreckami. Moji dvaja súputníci sa rozhodli pokračovať v ceste smerom do Oregonu. Mňa už však čas ďalej nepustil. Rozlúčkovú americkú noc som strávila v rozpačito pôsobiacom hosteli na izbe s dvoma mladými Nemcami a jedným Američanom. Cena za nocľah naznačovala, že by bolo asi naivné očakávať rozdelenie izieb na dievčenské a chlapčenské. Ale veď riskovať sa musí, o tom to v podstate je.

 

Zdroj obrázku: freedigitalphotos.net

Pošli do vybrali.sme.sk

Meno:
E-mail:
Komentár: