Kroky, mraky, tma a Pajštún
Autor: Zuzana Klimová, 1. ročník bc, 21. október 2009
Okolo zmrznutých postáv vietor neochvejne obmotával svoje chápadlá a nafukoval ich ako balóny. Nič nechcel nechať stáť na svojom mieste. Časom a Napoleonom rozbúrané hradby mu tvorili dokonalú kulisu. Slnko malo vyjsť o siedmej...
O zúrivom psovi a matfyzákovi
Celý piatok neskutočne fúkalo a dážď doobeda neúnavne máčal cesty. Večer sme sa stretli vo veľkej sále UPeCe. Tridsiati šiesti odvážlivci pripravení vystúpiť na hrad Pajštún. Tých, čo sa báli výmyslov počasia, sme nechali v bezpečí domova a odvážne sme vykročili vpred. Už po piatich minútach túry naša veľká rozveselená skupinka čelovkami vystrašila vlčiaka, ktorého majiteľ len ta-tak udržal na uzde. A prvá pamiatka z túry, prederavené nohavice, bola na svete.
Čas sme si krátili rozprávkami, napríklad tou o čudesnej krajine, kde žil matfyzák. Ten sa nečakane dostal k jedinečnému prameňu v Podhájskej, ústiacemu len tak do potoka. A uznávaní vedci, ktorí sa zaoberajú prírodnými zvláštnosťami, len krútia hlavou. Rozprávky sa tak zvyknú končiť, keď si ich rozprávajú študenti matfyzu, astrofyziky, geodézie a iných zaujímavých odborov.
Bludisko les
Neraz si vedúci výstupu kládli otázku: Ktorú cestu si vyberieme? Dve hlavy, na každej križovatke aspoň tri smery, nezakreslené alebo zle zakreslené cestičky, pootáčané značky a do východu slnka množstvo času. Po krátkom blúdení sme sa zastavili na Panónskej lúke a zmätene sa pozerali na ešte viac zmätenú značku. Zrejme si dala trochu whisky a pootáčali sa jej z toho všetky smerové tabule. Alebo sa otočila celá? Keďže slabo pršalo, zamierili sme pod striešku a dali si prvé sobotňajšie jedlo. Prišla únava, najvyšší čas ísť ďalej. V lese sme zo seba striasli spánok a sústredili sa na úzky chodník, tiahnuci sa popri hlbokej brázde. Pod neisté nohy sa nám nepriateľsky vkladali korene a skaly a obklopovala nás tma.
Žiadny Napoleon, žiadne slnko
Vo chvíli, keď sme narazili na asfaltku, sme boli neuveriteľne šťastní. Naša radosť z nej však netrvala dlho. Pred nami stál posledný kopčisko s poľnou cestou. Za ním sme ich objavili - ruiny hradu Pajštún. Po vystriedaní asi všetkých farieb turistických chodníkov sme to predsa stihli. Desať minút do východu slnka. Hore pri hradbách sme chvíľu odolávali vetru. Uvedomovali sme si, že slnko bude príliš lenivé. Ale po prehánkach a mračnách, ktoré sme od večera zažili, nás potešili aj svetlá Bratislavy a tenký červený pásik svetla nad horizontom. Premrznutí do špiku kosti sme sa poukrývali na tiché miesta a užívali si pocit dobytého hradu.
Sobotňajšie počasie neveštilo nič dobré, ale nám to už bolo jedno. Pred očami sme videli každý svoju posteľ.
