Girona o šiestej ráno
Autor: Alena Kluknavská, 3. ročník bc, 21. apríl 2009
Girona akoby ani nebola v Španielsku. Katalánci majú vlastný jazyk, vlastnú internetovú príponu, vlastnú hrdosť…
Mesto bolo tiché. Tma, pokoj, žiadni ľudia, autá, ani hluk, len staré domy vyrastajúce ako trstina z vody, občas slabá ozvena krokov kdesi o ulicu ďalej a náznak prichádzajúceho rána - obloha premieňajúca sa zo sýtočierneho zamatu s bielymi jasne žiariacimi bodkami na modrejúcu žiaru.
Vzduch bol chladný a svieži. Sedela som na kamennej lavičke a pozerala na katedrálu Panny Márie. Oproti obrovskej kope gotického kamenia, ktorá tu stojí už desať storočí a prizerá sa na všetkých, ktorí prechádzajú okolo, som vyzerala ako malá vysilená kôpka bez minulosti.
Keď sme dorazili do centra, bolo šesť hodín ráno. Prechádzali sme úzkymi uličkami lemovanými vysokými domami, ktoré pôsobili, akoby na nás chceli spadnúť. Oproti talianskej architektúre s okenicami, ktoré sú v lete plné kvetov a v zime smutne hľadia na vlhké ulice, zdobia budovy v Girone úzke balkóny s kovovým zábradlím.
Girona je 90-tisícové mesto, ktoré vzniklo v roku 79 pred naším letopočtom. Prvý usadlíci na tomto území boli Iberi - národ, ktorý žil v opevnených mestách. Počas dlhej histórie mesta sa ho nepriatelia mnohokrát pokúšali dobyť, počas nadvlády rímskeho impéria tu vybudovali masívne mestské opevnenie a v roku 1809 sem zavítali aj napoleonské vojská, ktoré mesto dobyli. Múry koncom 19. storočia padli za obeť rozpínavosti mesta. Aby však mohli slúžiť ako turistická atrakcia, opevnenie vo východnej časti mesta v druhej polovici 20. storočia zrekonštruovali. V noci je cestička na hradbe osvetlená a najlepší pohľad na mesto sa ľuďom naskytne z niekoľkých vytŕčajúcich bášt.
Spoza veže kostola Sant Feliu sa v diaľke pomaly ako biely mohutný masív vystupujúci zo zeme vynárali Pyreneje. V ranom opare na človeka pôsobili ako veľký val, ktorý nedovolí, aby sa cez neho niekto čo i len opovážil prejsť. Na oblohe nad mestom sa nieslo blikajúce lietadlo, v ktorom sedelo takmer 150 postavičiek, každá s vlastným osudom a vlastným smerovaním. Len teraz tam sedeli spoločne a netušili, že ich ktosi zdola pozoruje - ako postupne stúpajú do desiatich kilometrov nad zemou, aby o hodinu-dve boli stovky kilometrov ďaleko. Letisko v Girone je vyťažené v zime aj v lete, no väčšina turistov sa po prílete buď rýchlo ženie na pobrežie Costa Brava za pieskovými plážami alebo nasadne na autobus, ktorý ich zavedie priamo do centra Barcelony. Gironu veľa z nich sťažka obchádza.
Bol začiatok februára. Prešli sme cez most a zacítili studenú vlhkosť rieky Onyar. Domy pozdĺž kanála, nad ktorými obloha začala belaso žiariť, pôsobili dvojako. Na prvý pohľad sa zdá, že zachovaná architektúra spred desiatich storočí priam kričí, aká je malebná, no ak sa jej človek prizrie bližšie, zbadá ošarpané budovy, miestami opadanú omietku a sem-tam visiacu katalánsku vlajku. Neboli sme v Španielsku. Katalánci majú vlastný jazyk, vlastnú internetovú príponu, vlastnú hrdosť. Boli sme v Katalánsku.
O ôsmej vyšlo slnko. Dovtedy bolo mesto tiché, tmavé, záhadné, pokojné. So slnkom sa vynorili z uličiek ľudia, s nimi autá, vrava, hluk - a kúzlo pominulo.
Zdroj fotografie: aiai.ed.ac.uk
