Kultúra

Trošku ruského romantizmu


Radka Minarechová, 3. ročník bc, 20. apríl 2009


Na scéne Historickej budovy SND zhasli svetlá a prvé tóny orchestra začínajú rozprávať príbeh. O láske nešťastnej, nenaplnenej, odhodenej. O priateľstve pevnom, skúšanom, zradenom. A k tomu spev, ktorý vás núti prežívať všetky pocity, akoby sa na scéne odohrával váš život. Aj taká je opera Petra Iľjiča Čajkovského, Eugen Onegin.

 

Dej Puškinovho románu pozná asi každý zo strednej školy. Pripomeniem ho iba v skratke. Mladá Tatiana, ktorá o láske iba čítala v románoch, sa zamiluje do Onegina. Ten však pre svoj egoizmus a zaslepenosť nevie dostatočne oceniť význam jej citov a odvrhne ju. Vo svojej zaslepenosti zničí nielen život tejto nevinnej mladej ženy, ale aj mladú lásku Tatianinej sestry Oľgy a svojho priateľa Lenského. Keď si nakoniec uvedomí, že Tatiana je tá pravá, prichádza neskoro, pretože ona je už dávno vydatá za iného. Vyznáva jej lásku, ale ona ho napriek stále trvajúcim citom odmieta.

 

Opera akoby spočiatku stála. Vyzerá to, že sa nič nedeje, ale tento pocit postupne mizne a spolu s hudbou graduje aj dej. Najprv vnímame svet očami Tatiany, ktorú v jednej z alternácií presvedčivo stvárnila Jana Doležílková. Odhaľujeme s ňou dovtedy nepoznané city, zachytávame prvé radostné náznaky zaľúbenosti, nervózne očakávame odpoveď od objektu našej túžby. Ale sme aj sklamaní a otupení, keď od Onegina prichádza odmietnutie.

 

V druhej polovici opery akoby sa naivná Tatiana stratila a stávame sa egoistickým Oneginom v podaní Jána Ďurča (tiež jedna z alternácií). S ním prežívame pýchu, súboj s Lenským aj nešťastie, keď ho nakoniec zastrelí. A aj zúfalú túžbu po Tatiane, keď ju opäť uvidí.

 

Rozdiel medzi týmito dvomi podaniami tej istej lásky je výrazný. Zatiaľ, čo v prvom prípade prevláda nevinnosť, v druhom nie je isté, či Onegin nemiluje Tatianu iba preto, že vydajom získala významné spoločenské postavenie. A tak sa stane, že morálka a manželská povinnosť víťazia nad túžbou. Láska je síce osudová, ale zostáva nenaplnená.

 

Samozrejme, aj tu sa vyskytnú chyby a hluché miesta. Napríklad zdĺhavý začiatok, z ktorého najprv nie je jasné, či niekto hovorí o minulosti, alebo sa príbeh odohráva v prítomnosti. Ďalej je to aj scéna po smrti Lenského. Na môj vkus je pridlhá a naťahovanie sa s telom po javisku tiež nie je dvakrát príjemné.

 

Ale odhliadnuc od tých malých chybičiek je Eugen Onegin zážitok. Musíte síce zniesť spev v ruštine a čítanie titulkov, aby ste boli v obraze, ale stojí to za tú trochu trpezlivosti. Standing ovation na konci predstavenia si interpreti aj orchester jednoznačne zaslúžia.

 

Zdroj fotografie: snd.sk




pošli na vybrali.sme.sk Pošli do vybrali.sme.sk

Diskusia k príspevku


Meno:
E-mail:
Komentár:



Hodnotenie príspevku


Priemerné hodnotenie článku v bodoch: Tento článok ešte nikto nehodnotil.

Ohodnoťte tento príspevok:
1 2 3 4 5
        

© 2011, študenti Katedry žurnalistiky FiF UK (redakcia). ISSN 1338-3280.