Poďme počúvať (aj o tom, ako sa rozprávame)

Lucia Schmidtová, 3. ročník bc, 20. apríl 2009

Pečiatka autentického minimalu a výstižný humor. Štrnásť výstupov, dve herečky, dve stoličky. To sú ingrediencie zatiaľ posledného Uhlárovho počinu, nazvaného stručne Dialógy (venované Rudolfovi Slobodovi). Polievku z nich varia Henrieta Hanzalíková a Erika Lásková. A polievku preto, lebo po tej hodinke sme sotva zasýtení, chceli by sme jej ešte trocha viac, ešte chvíľu iba počúvať.

Cvernovka na Páričkovej ulici je zvláštny priestor. Nepochybne by sa v ňom dal nakrútiť parádny béčkový horor. Stačí len trochu poblúdiť dlhými slabo osvetlenými chodbami, v prípade, že nám hneď nedôjde, že do divadla treba po schodoch a už si tu pokojne vieme predstaviť paradajkovú potopu. Priestor, v ktorom sa hrá, je decentne čierny, celý. Tmavé steny a takmer žiadne rekvizity, žiadna opona, len dve herečky nehybne sediace pred začiatkom ako vo vitríne. Akoby sa na chvíľu mali anulovať spomienky na cestu sem (do výšky ramien zelené steny, staručká chladnička na medziposchodí atď.). Funguje, nerozptyľuje. Minulý rok, keď sa v rovnakej budove hrala Redukcia, scéna pripomínala skôr skladisko a v tej súčasnej bol "bar". Teraz je to tu, zdá sa, trocha prešpekulovanejšie, ani príspevok už nie je dobrovoľný, divadlo bude azda stabilnejšie, keď už sa teda netvári tak náhlivo, odchádzajúc.

Pomyslená opona padá, herečky sa prebúdzajú a my tíchneme. Škriepiť sa pri Dialógoch o uveriteľnosti Uhlárových postáv je zbytočnosť, ktorú si pokojne odpustím (konštatovanie večného skeptika: skoro až neverím, že nemám čomu neveriť). Škriepiť sa či je toto ešte divadlo je strata času, ktorý sa tu dá využiť aj lepšie. Napríklad počúvaním. Témy dialógov sú bežné až banálne. V štrnástich kratučkých (hudobne predelených) výstupoch sa nájde snáď každý. No schválne, ktorá je napríklad vaša odrazová noha? Alebo, čo si myslíte o chladnokrvnom zabíjaní múch?. Spracované sú však nápadito, výstižne a hlavne vtipne, ironicky. Hanzalíková s Láskovou sa rozprávajú o jedle, tabaku, fóbiách (napríklad aj tých spojených s postavou), anomáliách, riešia ničneriešiace vyratúvajúce otázky i lingvistické nezhody a občas v snahe nájsť správne slovo iba tápajú v jazierku toho... no takého toho... oného. Hanzalíkovej krasopisná "blaváčtina" (avšak nerušivá, nenásilná, okorenená vulgarizmom len tam, kde sa inak ozaj nedá) sa strieda s Láskovej mäkšou rečou a tak sem-tam vznikajú spory. Jedna by zemiaky rajbala, druhá keď tak len krúhala. Rozdiel v reči je i generačný, jedna si chrumky namáča do omáčky, druhá v nej deepuje načos. Kontrasty, paródia, irónia oboch postáv a ich (možno aj našich) "životných" problémov.

Oproti Redukcii (s ktorou mi Dialógy okrem priestoru Cvernovky a obdobne minimalistickej kompozícii spája i Heňa Hanzalíková ako aj fakt, že okrem spolupráce s Diskom medzitým iná Uhlárova inscenácia nevznikla), sú Dialógy predsa len trochu fádnejšie. Snáď s výnimkou scénky "Marka" sa obmedzujú na akési obývačkové, ženské rozhovory. Či je takéto ukotvenie na škodu alebo sa naopak sústredenejšie, adekvátne venuje podobným témam, nech si každý posúdi, ak chce.

Každopádne, sebairónia lieči. Toľko môj osobný výnos z Dialógov. Netrúfam si však odhadnúť, koľko sa vo mne udrží tých dialógov o týždeň, či zajtra, ale niektoré by som si rada zapamätala. Berieme sa príliš vážne, často. Nuž, ale pokojne sa do mňa zahryznite kúsavým nesúhlasom. Možno sa rozcvičím v argumentácii. Alebo si poplačem. I to je vraj očisťujúce, takže mám vyhraté. Na dnes.

Info o ďalších predstaveniach na www.stoka.sk

Zdroj fotografie: stoka.sk

Pošli do vybrali.sme.sk

Diskusia k príspevku

Ďalšie články z rubriky Kultúra

Hodnotenie príspevku

Priemerné hodnotenie článku v bodoch: Tento článok ešte nikto nehodnotil.

Ohodnoťte tento príspevok:

Meno:
E-mail:
Komentár: