Hrach story
Autor: Soňa Weissová, 2. ročník bc, 9. máj 2010
(poviedka)
Ferdinand Hrášok mal na začiatku svojho nového života tri základné možnosti.
Prvou možnosťou bolo prežiť život bez vzrušenia, bez uznania, bez naplnených túžob- jednoducho stať sa znovu „semenom", z ktorého vyrastie ďalší hrach. Druhou, predsa len trošku vzrušujúcejšou možnosťou, bolo stať sa členom mainstreamovej hrachovej polievky a nechať sa zjesť človekom. No a treťou bolo nechať sa zjesť akýmkoľvek vtákom. So všetkými tromi mal bohaté skúsenosti, veď už si prešiel nejakou tou reinkarnáciou. V druhom prípade mal šťastie, nedostal sa do kaše.
Ale Ferdinand mal svoje túžby, chcel prežiť vzrušenie. A tak sa rozhodol stať sa zeleným mozgom v pravom zmysle slova - stať sa generálom hrachového vojska!
„Hej, kamoši, čo takto vyliezť, užiť si trochu voľnosti?"- takto nejako Ferdinand dobiedzal do svojich spolubývajúcich v ich strukovom príbytku. Pílil im s tým uši už polovičku jari. Pre psychiku malého hrášku je to veľká záťaž. A tak spojili sily a pukli struk.
„Stratím svoju zelenú farbu", skuvíňal jeho kamoš. „Buď hrach!" oboril sa na neho Ferdinand. Snažil sa nevšímať si reči tých malých trkvasov. Zatiaľ, čo sa oni starali o svoj zovňajšok, on si užíval pohľad na les z rastliniek hrachu. Prepočítaval, koľko hrachov sa v ňom môže skrývať. A ako ich zmanipulovať, aby vytvorili vojsko. V duchu videl všetky formácie, ktoré vytvoria. Už žiadne reinkarnácie. Už žiadne hrachové kaše. A... už sa nikdy nedať zožrať drozdom.
„PUK!" Tak tento zvuk Ferdinand poznal. Otočil sa, ani nevedel prečo. Iba nejakým reflexom. Bol tam, presne ako sa dalo čakať. Nechutne veľký a vypasený drozd s hnusnými očami a vražedným zobákom. Naokolo zelená „krv" jeho kamaráta. V svojom malom hráškovom tele pocítil adrenalín. Buď si tým prejde znova, ako niekoľkokrát pred tým, alebo jednoducho utečie. Útek. Rozkotúľaľ sa do lesa hrachu. Dúfal, že ho ochráni.
Telá rastlín ho ochránili. Snažil sa rozdýchať. Napriek strachu sa cítil skvele. Urobil niečo pre svoj osud. Kým sa upokojoval, nezacítil ľahké otrasy zeme. V tom istom tempe: „bum, bum, Bum, Bum, BUM!". Až ho myklo. Prevrátil oči. Človek. Jeho reči nerozumel. Pustil sa do kotúľania. No márne. Človek bol tisíckrát väčší, aj keď nemotorný. Šmaril Ferdinanda do vrecúška.
V igelitovom sáčku nebolo príliš veľa vzduchu. Lícom bol pritlačený o jeho stenu, všade na okolo dýchali ďalšie hrášky natlačené jeden na druhý. „Počkať... hrášky!" vykríkol Ferdinand. Okamžite získal pozornosť všetkých zajatcov. Nechápavo sa na neho pozerali. Ako si dovoľuje vyrušovať ich utrpenie?
A Ferdinand začal rozprávať. „Nikdy viac... už nebudeme... treba povedať nie...spolu do cieľa...my to zvládneme...!" Mal skvelé manipulačné schopnosti. Také... politické.
Asi sa dostali do cieľa, pretože otrasy ustali. Aj toto už všetci poznali. Ale tentokrát to bude iné, tentokrát budú spolu bojovať. Človek ich vysypal na stôl.
„Teraz alebo nikdy, kamaráti. Toto je naša jediná možnosť." Doudierané hrachy súhlasili. Tiež vedeli, čo ich čaká a nechceli to. Videli mrkvu, pochopili skutočnosť. Tentokrát to bude polievka.
Ferdinand si nasadil svoju malú helmičku, ktorú si po ceste vyrobil z kúska listu. Nadýchol sa. A zavelil k úteku. Kotúľal sa ako vedel. „Už len 5 centimetrov zo stola a budem slobodný. Už len 4, 3, 2..." Človek ho chytil do ruky. Švihol ňou v zápästí. Ferdinand letel oproti stene veľkou rýchlosťou...
Ako ironicky neskôr poznamenal hrach, čo prišiel o polovicu svojho tela po náraze do steny- „Ferdinand sa nestal generálom. No letcom sa stal rekordne rýchlo."
Zdroj obrázka: blog.sme.sk
Soňa, perfektná poviedka, som sa pobavila, zároveň zamyslela … Geniálne!!!
— Peta · 13. máj 2010 · #
Perfektné.
Až na drobné opakovanie slov na konci 4. a 5. odstavca. Tvoja Hrach story ma skutočne zaujala.
— Zuna · 14. máj 2010 · #
Perfektné :)
— Lia · 15. máj 2010 · #