Poprava
Autor: Linda Ágoštonová, 1. ročník mgr, 2. máj 2010
(poetika)
16.storočie.
Námestie malého írskeho mestečka neďaleko Dublinu.
Uprostred dav ľudí nervózne prešľapujúcich.
Vo vzduchu sa vznáša vôňa dechtu a zlovestne vyzerajúce mraky sa chystajú vysloviť svedectvo o daždi.
Na čo tak upierajú zrak, o čom tak vzrušene debatujú?
Niektoré ženy len šepkajú, muži poťahujú z fajky alebo len krútia hlavami.
Vzduch preťala bolesť.
Uprostred stojí odsúdená.
Hlavu má vztýčenú k nebu a tíško sa modlí.
V očiach má pokoj storočí a pery sa jej jemne chvejú.
Myslí na svoj boj.
V diaľke zachytí tisíce pohľadov...
Pohŕdavých, súcitných, ľúbezných, neznášanlivých.
V skutočnosti neľutuje ani jediný svoj krok, pretože ona na rozdiel od druhých nemlčala.
No hlas sveta bol taký silný, že ju prekričal.
Oheň pomaly načína jej telo.
Oblizuje jej nohy, najskôr len podošvy, prechádza k pätám a keď prichádza ku kolenám stráca vedomie.
Vidí oblohu, ľudí, modlí sa v snahe spojiť sa so Svetlom...
Ženy plačú, muži len nemo hľadia.
Zúrivý oheň, horúčava oblizujúca jej najskôr telo, potom dušu.
Pálivá bolesť.
Absurdita sama.
Už ale nevníma, vonkajší svet, vidí moria, lúky, púšte a zdá sa jej, že je bližšie Bohu.
Oheň pomaly zhasína.
Duša sa uvoľnila z tela.
Putuje ďalej.
Koniec.
Ľudia odchádzajú.
Divadlo sa skončilo.
Zdroj obrázka: blog.cz
